Absolvovala som štyri roky trápenia na stednej škole spolu s 27 ďalšími spolužiakmi a patrili sme k tej klasickej triede, kde sa kolektív prejavuje väčšinou len v spoločnej lenivosti a odkladaniu všetkých povinností a náročných úloh na čo najneskorší dátum alebo na nikdy.. Ak sa niečo len mohlo alebo malo urobiť, môžete si byť stoprecentne istí, že sa s tým nikto nezaoberal pokým sa z toho nestalo:" Musí to tak byť ak chcete ukončiť školu." Našli sa aj takí, ktorí to nechávali na reparáty,ale väčšina sa na posledný deň dokopala k pozretiu sa do niečoho aby prešla.Samozrejme, že stužková sa riešila v hodine dvanástej a to čo bude v programe sa riešilo deň pred samotnou stužkovou.Dokonca sme ani nástup nemali generálne všetci odskúšaný, čo spôsobilo malé trhliny. No veď sme to prežili a to je základ. Keď sa potom začali zjavovať otázky o table, vždy to potlačilo vetou:" Veď to má ešte čas, to až v máji"A prišiel máj, posledné dva týždne v škole a nikde nijaké tablo ani fotky ani tvar proste nič..tak sme si povedali že aspoň tie fotky nech máme do týždňa. Vo štvrtok ráno sa dve baby zobrali do mesta, kúpili dva druhy výkresov a lepiacu pásku, že z toho dačo zmajstrujeme. Lenže potom šiel v telke hokej, potom sa šlo na večeru a ani sme sa nenazdali a bolo deväť hodín večer. Z tabla bola len doska a papiere na posteli. Ani fotky sme nemali všetky, jeden spolužiak ju vraj dodá až keď pôjdeme s tablom okolo fotoslužby.Tak sme si sadli a prvé čo nás napadlo sme zrealizovali a za štyri a pol hodiny bolo všetko pekne hotové. Naše farebné fotky sa vynímali na šachovnici spolu z čierno-bielymi menami. Všetko to vyzeralo akoby sme na tom makali minimálne týždeň.Nastal deň D a všetky tablá našej školy sa doniesli do jedálne na rozlúčku s učiteľmi. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme uvideli ostatné tablá, ktorými sa nám chválili, že už sú týždeň hotové. Okrem našeho šachovnicového a celkom zaujímavo vyzerajúceho tam stáli len dosky natreté dákou farbou a na nich čiernobiele fotky v radoch..nič viac nič menej. Naša trieda sa vždy pokladala za najväčších flákačov a tak nás potešilo, že aspoň takto, poslednýkrát sme vyzerali ako normálni slušní ľudia, ktorí vedia stvoriť niečo zaujímavé. No hádam z nás raz niečo bude..aspoň dúfam:)
