Keď som bola ešte malinkatý človiečik mojím najvačším problémom bolo naučiť sa chodiť. potom ma trápilo ako sa prebojovať k hračke skôr ako ostatné decká v škôlke. Nakoniec od vás chcú aby ste sa učili písať čítať a počítať. Nekonečne veľakrát som za toto obdobie povedala, že je to ťažké a naplakala som sa nad násobilkou alebo diktátmi. Ale to pominulo vo vyšších ročníkoch pri spomienke slova stredná škola. Mráz mi behal po chrbte čo všetko musím vedieť na prijímačky. Stále som sa sťažovala, že ani neviem čo chcem byť a nič ma nebavilo. Mala som pocit že všetky školy sa mi nepáčia a že nech sa rozhodnem akokoľvek budem nespokojná.Okrem školy ma trápilo už len to čo budem poobede robiť a kam sa pôjdeme prejsť či akú hru si zahráme. A samozrejme začali sa nekonečné problémy s chlapcami a dievčatami.No nejakým spôsobom sa problémy poriešili a ja som bola stredoškoláčka. To začali byť iné starosti a zase nadávanie na to čo všetko ti učitelia od nás chcú ako keby sme mali len ich predmet a neviem čo. Začalo sa často objavovať spojenie "Ach, zlatá základka, tak by som tam rada znova chodila". A medzi naše najproblémovejšie rozhodnutia patrili výhovorky pre vychovávateľky na intráku ako sa dostať večer von na "kofolu" či "prechádzku" a potom keď sme sa z vonku vracali, ako prejsť cez vrátnicu aby si nikto nič nevšimol.Ani nemusím veľmi rozpitvávať tému maturita. Najprv slovo ktoré bolo veľmi vzdialené a zrazu hop! stužková a maturita bola aj pre nás. tie nervy a stresy, čo s nami bude a ako to my len spravime? Medzi to sa miešali aj prijímačky na výšku a zasa rozhodovanie čím budeme a či naozaj budeme to, čo sme začali na strednej študovať.A zrazu hop a netrápi ma maturita ani prijímačky. Veď to nakoniec bolo fajn.. brala by som ešte raz. Ale keby mi to vtedy niekto povedal .. by som ho pekne niekam poslala. Veď maturita je faktický problém a strašný.. Ha ha.. a teraz som na výške, kolo mňa skúšky a škola od rána do večera a aj poobede! A zasa si hovorím zlatá stredná ako som ju len mohla neznášať tam mi bolo fajn. Pred ťažkou skúškou som nervózna, že ma trasie jak epileptika..ale keď ju dám.. svet je easy a fajn.. rýchlo zabudnem, že to bolo ťažké, veď to bolo celkom pohodové.Ale keď si predstavím, že o niekoľko rokov sa nebude môj život točiť okolo školy ako doteraz ale okolo práce, manžela, deciek, úradov, susedov a podobne.. príde mi to také vzdialené a hrôzostrašné ako vtedy tá maturita keď som mala 15.:PNo čo, jednoducho.. nič nie je také strašné ako to vyzerá, a hlavne človek si nikdy neváži to, čo má jedine keď to stratí. A potom mu neostáva nič iné ako si stále hovoriť.. zlaté detstvo, to mi bolo fajn. Ale prečo si to ako "fajn" nebrať aj teraz?.:)PS: ľudia ktorí majú nejaké trápenie a čítajú si to, určite budú tvrdiť, že veru majú dôvod trápiť sa. Ja to chápem, ja keby mám teraz s niečím problém nahneval by ma taký článok. Ale mne sa teraz fajne píše po skúškach :) to je tak, sýty hladnému neverí a naopak.
