Rozmýšľajúc o svojom biednom osude kráčal ulicami opusteného a špinavého mesta. Spoza kontajnerov sa ozval buchot a mňauknutie. Pravdepodobne jeden z jeho kamošov nemá čo robiť a tak naháňa mačky.Ale jeho tie vtieravé stvory nezaujímali. Iba čo šírili klebety a milo sa tvárili keď išli okolo školáci s desiatou. Ostatne, takto to robili všetci, ale mačky, hoci vychudnuté, vyzerali vždy krajšie a deti sa ich báli menej ako psov.Včera sa im to veľmi nevyplatilo. Skupina výrastkov obťažovala malého peháča čo sa priplichtil k mačkám a okrem vyhrážok mu robili napriek aj tým, že trápili zvieratká, ktoré on kŕmil svojou desiatou.Aspoňže sa tie vtierky dnes neukázali, ujde sa mu viac jedla.Zazvonilo a zo škôlky sa vynoril húf detí. Smerom k parku kráčala skupinka menších detí s desiatami v rúčkach. Ich usmievavé očká blúdili okolo kríkov, lavičiek a smetných košov hľadajúc dákeho túlavého psíka alebo mačičku.Jeden chlapec sa zahľadel priamo na nášho hrdinu. Ale psík spoznal peháča, ktorý spôsobil včerajšie utrpenie mačiek a zneistel.Ak by vyceril zuby a zavrčal, ostatné deti by sa už k nemu nepriblížili. Zvolil plachosť a utiekol ku neďalekým kríkom, kde sa pokúšali dve druháčky nájsť dáke hladné zviera, ktorému by pomohli. Tichučko zaskučal, podišiel bojazlivo k nim a uprel svoje krásne hnedé psie očičká na rožky so salámou. Sadol si a začal vrtieť chvostom. "Pozri, Nina, aký zlatý psík",povedala vrkočatá blondínka a čupla si "Poď, psíček. Na, daj si rožtek."Psík sa opatrne postavil a tváriac sa ustráchane, priblížil sa k ponúkanej dobrote. Skusmo ovoňal – hmm, kuracia šunková ...- zahryzol a vrátil sa o kúsok dozadu. Pohrýzol celý ukoristený kúsok a znova sa pokúšal o ďalšiu potravu.Keď takto po kúskoch zjedol celý rožok, vrkočatá stiahla k sebe svoju ryšavú kamarátku a vytrhla jej z ruky rožok."Prečo mu aj ty nedáš papať?", vyčítala jej," pozri aký je hladný a vychudnutý, určite už dávno nejedol."Keď sa v psíkovej papuli stratili aj zvyšky posledného rožka, chystal sa rýchlo zamieriť k posledným skupinkám detí, ktoré ešte mali dáke desiate. Ale keď Nina vstala, blondínka schmatla psíka a pritisla si ho na hruď."Si taký krásnučký. Zoberiem si ťa domov."Psík pochopil a zamrazilo ho. Už si ho niekoľko detí predtým zobralo domov. Zakaždým to dopadlo rovnako.Vyskúšal si odpor mamičiek k zapáchajúcemu, špinavému a zablšenému stvoreniu a aj zlosť, silu a tvrdosť topánok prísnych oteckov, ktorí ho vždy vyhadzovali späť na ulicu, kam patril.Už to nechcel znova všetko zažiť.Začal sa metať a štekať aby vrkočatú vystrašil, ale ona len zosilnila zovretie a pritisla ho k sebe až sa začal dusiť. Nahlas štekal a skučal, no blondínka akoby bola posadnutá. Vyškierala sa a s miernou zlosťou v hlase razantne precedila pomedzi zuby:"Prestaň, psíček, buď dobrý. Ja ťa budem doma kŕmiť a starať sa o teba Neštekaj! No tak, tíško."Ryšavé dievča začalo byť trochu nervózne a upozorňovalo kamarátku, že ju ten pes určite uhryzne ak mu nedá pokoj.Ale blondínka si nedala povedať a cítiac, že psík sa jej pomaly ale isto vyťahuje z náruče, rozbehla sa smerom domov.Psíka šmarila do škatule, ktorú akoby mala už pripravenú. Ihneď ju zatvorila a nahádzala na ňu ťažké bedničky.
