Nákup bez letáku

Doma máme dvadsiatky a dvadsaťdvojky, tie sú zatiaľ detvákom dobré. Už sme ich stihli otestovať. Namokajú iba zvrchu. Mravčiaci však nemajú pohodlné tenisky na jar, najlepšie "nerozbitné". Možnože obuvníci z Partizánskeho čosi také vyrábajú. Deťom som prihriala obed, sestre - vartovníčke dala do rúk lyžicu a so slovami: "Nakŕm ich, prosím," som vyplávala z domu a zamierila si to pred obecný úrad, kde sa predaj za babku konal.
Babiek tam bolo požehnane. Aj dedkov. Všade hluk a vrava. Tu obzerali gumáčky do záhradky, tam stehienka, veď chovať dnes hydinu, to je na chrípku... Zastavila som sa pri obuvi. V jednej krabici boli originál čving-čvang-partizánske tenisky a to len po 50 korún (o dve kačky viac ako kilo stehien). Na rozkladacom stolíku ste našli od papúč, cez trendovú obuv, gumáky aj mokasíny, až po botasky. Boli biele, od dvadsaťtrojky. Tá farba sa mi pre moje deti nepozdávala. Cena však nebola zlá. Okúsila som: To vyrába Partizánske? Pohotový predajca odvetil: Niečo Partizánske, niečo je z dovozu. Toto je dovoz. Došlo mi: Takže Čína. Neveril vlastným očiam, odkiaľ také viem: Čína , pritakal. (Za mladých čias mojich rodičov boli "číny" in, ešte toho nebola záplava.)
Pozorne som si ich obzrela, dosť im budú? Vyskúšajte, ak nebudú, donesiete naspäť, som tu ešte pol hodiny, ponúkol mi predavač. Ako som podvihla jazyk, aby som nakukla do topánky, milý jazyk mi div neostal v ruke. Nehnevajte sa, ale pozrite, čo ste mi ponúkli, ukazujem mu jazyk. Teraz s tým nič neurobím, z tej veľkosti sú posledné, ak chcete, dám vám zľavu... Tenisky bez jazyka, vďaka, s dlhým nosom som odplávala k Poliakovi.
Čerstvé, chladené nôžky, porozdelované do igelitových vreciek, povážené po troch kilách. V duchu som si premietla obsah našej mrazničky a skonštatovala, že tri kilá sa tam nezmestia. Kupte, po 44... tak po 40... Vysvetlila som mu, že nezjednávam kvôli cene, ale kvôli miestu v mraziaku. Ukázal na váhu, že mi teda odoberie menšie množstvo. Pristavila sa pri mne kamarátka. Ponúkol jej, či si to so mnou nechce zobrať na polovicu. Ona, že má, že kupuje za veľkoobchod desaťkilové balenie. On, že po čom. Ona, že po tridsaťpäť. Viac mu nebolo treba a za dve kilká si odo mňa vypýtal šesťdesiat korún.
Zavolala som mužovi, ako som dobre nakúpila a trochu skormútene som priznala, že nie od Slováka (či Číňana), ale od Poliaka. Ostal zarazený, presne v ten deň kdesi čítal o týchto poľských predajco-výletníkoch. Ráno sadnú do auta, pobehajú po dedinách z opačnej strany Tatier a večer sú doma a majú zarobené.
V nedeľu nám pečené kuracie štvrťky chutili. Chvalabohu sme pokazené žalúdky nemali.