Sú ako jin a jang

"Sú ako jin a jang," vyhlásil dnes môj muž. Myslel tým naše dvojičky. Minulý týždeň totiž nastal zlom, keď sa vyrovnanejší Jakubko rozhodol, že si nasadí čertovské rožky a dovtedy jedovitej Barborke voľaktorý anjel zapožičal krídla (rožky už má).
Nie nadarmo babky hovorievajú: neuriekni si. Nie nadarmo si vždy poklopem na horné jednotky, keď sa ma známi aj príbuzní spýtajú na deti. Nie nadarmo.
Minulý utorok muž prišiel z práce domov: "Mám pre teba dve správy. Jednu dobrú, jednu zlú. Ktorú chceš prvú." Povedala som, ako poznám z knižiek a filmov, že zlú. "Poviem ti najskôr dobrú: zajtra mám dovolenku." Potešila som sa, uprostred pracovného týždňa - pre mňa "materskodovolenkového" stereotypu - bude tato doma... Zbadala som sa: "Teraz tú zlú." "Tú nemám. To len aby som nevybočil z normy, že popri dobrej ide aj zlá novina." Upokojila som sa. Z normy sme však nevybočili...
V dovolenkový deň sme sa vybrali do mesta. Zaparkovali sme pred barákom starých rodičov, kde máme odložený starý dvojičkovský kočík. Tato poň zaskočil a už sme doň aj usádzali deti. Jakubko sa s ovečkou v jednej a kladivkom v druhej ruke veľmi nevzpieral. Okoloidúci a okolobývajúci sa však mali stať svedkami iného zápasu. V hlavnej úlohe so siláčkou Barborkou. Napla sa ako luk a darmo sme ju jeden lámal v páse, druhý ťahal za nohy, nepoľavila. Okoloidúci a okolobývajúci (schovaní za záclonami okien v trinásťposchodovkách) to isto zhodnotili: Tyrani, tí rodičia.
Zápas trval desať minút, prišla prestávka, keď siláčka Barborka (silná asi z môjho materského mlieka...) oddychovala na mojich rukách a tato išiel zavrieť auto. Zjavne myslel na druhý polčas nášho zápasu, keďže sa mu stalo, čo sa stalo (aby sme náhodou nevybočili z normy): kľúče zabuchol v aute. Tak teraz prišla tá zlá správa. Obaja rodičia sme pozreli na vinníka. Siláčka to asi vycítila, podvolila a razom sedela v kočiari: v ruke s koníčkom. A naše kone pod kapotou uväznené...
Deti sedeli ako päť peňazí. Páni, to by bola prechádzka, celá štvorčlenná rodinka, keby... A tak som sa s nimi prechádzala mestom sama, kým tato bežal na autobus, aby mohol z domu doniesť náhradné kľúče.
Aj ich doniesol. Vyhodnocovali sme Barborkin (zlo)čin. Musíme ju potrestať! Vymysleli sme to! Nebudeme ju brávať na prechádzky, necháme ju starým rodičom a pôjdeme iba s Jakubkom. Ten sa vie správať.
Deti si to pozorne vypočuli a nastal obrat. To, čo bolo jin sa stalo jang a to, čo bolo jang, jin. Takto sme súd nad Barborkou vyriekli a Jakubka uriekli. Už je to len "ten, čo sa vedel správať". Pre zmenu v kočíku vymýšľa on, kým Barborka sa správa ako spôsobná dáma. Zajtra to už možno nebude pravda.