Zo súdka predsudkov

Muž vytiahol občiansky preukaz a v ňom stálo jeho meno a pred ním dva vysokoškolské tituly. Manžel sa zapýril a zahanbil sám pred sebou. Zákazníkovi vec v splátkovej spoločnosti samozrejme "prešla".
Manžel nie je z tých, čo by nad každým Rómom či cigáňom, ak chcete, ohrnul nosom. A to z jeho rozprávania poznám istého "chápeša" a dôchodcu Gusta, ktorí trpí komplexmi, hoci celý život drel. Manžela volajú familiárne: pán šéfko a pri pozdrave mu potriasajú pravicou. Tí platia. Iná, početnejšia skupina z nášho tmavšieho etnika obľubuje nakupovať elektroniku (frčia televízory a veže) na splátky, naberie to na všelijakých strýkov-tetky na dôchodku, lebo tí majú pravidelnú rentu. Nakupujú, pokým im to splátková spoločnosť nezatrhne. Pre čo iné, ak nie pre neplatičstvo. Nie všetci sú takí, ale aj tak manželova psychika zareagovala väčšinovo, alebo ak chcete skrze predsudky potvrdené niekoľkými skúsenosťami.

Témou č. 1 tohtoročnej zimy boli bezdomovci. Postavili sa im stany, spojazdnili útuky, nocľahárne, navaril čaj aj polievka, ich život priblížila verejnoprávna televízia prostredníctvom programu Stroskotanec, boli ich plné titulky a hlavné správy všetkých tunajších médií, inu boli stále na očiach. Pre mňa prostredníctvom TV, lebo v našej obci sa nesústreďujú, aspoň o tom neviem, hoci my, mestskí prisťahovalci sme sem možno trochu doniesli určitú premestotypickú anonymitu. Ale vždy sa nájde niekto, kto presne vie: kto,čo, kde, kedy, ako, s kým. U nás je tá dobre informovaná osoba ženského pohlavia (kde nemôže čert...), volá sa Jožka, má ZŠ a pomáha pri obecných prácach. Pri roznášaní obecnej pošty sa všeličo (všetko?) dozvie.
Takže po bezdomovca som si musela zájsť do nášho nedalekého 30-tisícového mestečka. Ako som po námestí naháňala dcérku, pristavil ma jeden:   "Však je to on?" Pomyslela som si: Pozrite bližšie, má ružovú čiapku a dlhé mihalnice. "Je to ona," odvetila som. Spustil: "Nehnevajte sa na mňa... no malá je asi ustatá, keď nechce pekne ísť, mama ju bude musieť zobrať na ruky (dala som mu za pravdu a malú vzala na ruky, vtom prišiel manžel so synom na rukách) ... nehnevajte sa, neviete, kto je v tabuľke vyššie - Martin alebo Mikuláš?" "Mikuláš," odvetil manžel, pripravený vypočuť si prednášku o kvalite mikuášskeho hokeja. "Takže kto hrá baráž, viete, ja už to nesledujem." Muž sa s ním bavil, ja som si ho, bezdomovca, premeriavala zobďaleč. "Nebojte sa, nepôjdem s vami, tuto odbočujem." A stratil sa v tmavej pasáži. Deti mu tuším zakývali na rozlúčku. Čo by sa stalo, keby šiel s nami. Našiel by nocľah, teplú polievku, teplé slovo, neviem. Kto vie, aké bolo jeho "predtým". Lebo určite bolo.