Kniha o bežiacich Indiánoch, faraónoch, bláznoch a nahých Sparťankách

Určite táto kniha nepatrí do rúk iba športovým fanúšikom. Nórsky autor predstavuje beh ako kultúrny, spoločenský i politický fenomén naprieč storočiami. Od starých Rimanov cez Indiánov až po bežiacich mníchov. Stačí si len vybrať, o kom by ste si chceli prečítať. Národy i národnosti, kultúry a civilizácie. A predsa sa zhodujú v tom základnom, pohyb totiž znamená a vždy aj znamenal život. Tým najprirodzenejším pohybom nie je však využívanie konskej sily pod kapotou, ale opierajúc sa o vlastné nohy. Vedeli to ľudia kedysi, snáď aj pričinením tejto knižky to pochopia dnes, a ak sa necháme inšpirovať, tak ani o budúce generácie bežcov sa nemusíme stráchať. Tak obšírne nespracoval bežeckú históriu asi nikto. A po prečítaní si nejeden človek v teniskách uvedomí, že je súčasťou čohosi väčšieho, významnejšieho, takmer až nekonečného. Behalo sa, behá sa a bude sa dovtedy, kým ostane človek dvojnožcom. Hoci ani po všetkých štyroch by to nebolo márne, ako nás presviedča ríša zvierat. Presne ako v živote austrálskeho bežca P. W. Ceruttyho priniesli kone tú správnu inšpiráciu. Ten po štyridsiatke trpel ťažkými migrénami, reumatizmom a nefungujúcim zažívaním. Keď ho v jedno ráno obehol kôň, zrazu pocítil nutkanie a rozbehol sa. Najskôr pomaly, ale potom stále rýchlejšie a rýchlejšie. Cítil sa oslobodený od všetkých starostí, a kým predtým mu lekári nedávali veľa rokov života, napokon sa „prebehal“ až do osemdesiatky. Nie, táto kniha nie je o ľudovom liečiteľstve, ale je o radosti a láske k behu, ktoré neraz pomohli a pomáhajú zvládať aj tie najťažšie, najťaživejšie či najzvláštnejšie okamihy života. Je povznášajúce vedieť. Je povznášajúce vedieť viac o tom, prečo si obúvame tenisky, či sme v tom osamotení a kto všetko z dôb minulých bežal v ústrety tomu, čo sa mohlo pokojne skončiť aj inak. Stačilo len, aby faraón Ramzes II. nezvládol bežecký okruh medzi pyramídami, čo bol test na to, či je spôsobilý vládnuť. Dokonca aj po tridsiatich rokov svojho faraónovania musel tento rituál zopakovať. Bolo by to zaujímavé, keby aj súčasní vládcovia museli ukázať svoju spôsobilosť. Napríklad i tú v teniskách, lebo starogrécka kalokagatia – súlad tela a ducha je práve tým dôležitým meradlom na to, či niekto za to stojí, aby bol súčasťou dejín. Hoci aj napísaných a hoci aj o „obyčajnom“ behu.