Kniha o starnúcom bežcovi

Aj tak by sa dala zhodnotiť kniha známeho publicistu Martina M. Šimečku. Jej názov je síce Telesná výchova, ale s tou vyučovacou hodinou, ktorú sme v škole mnohí nemali radi, nemá spoločné takmer nič. Práve naopak. Ukazuje lásku k pohybu, a to nielen v teniskách, ale aj vo vode či na koni. Ale ľudia môžu žiť akokoľvek aktívne, predsa len rôčky pribúdajú, a najdôležitejšie je sa s tým vedieť vyrovnať. Autor knihy sa vyrovnáva so svojim dozrievaním svojrázne. Každé leto sa utieka do maringotky pod horami, aby sa ponoril sám do seba. A popri tom behá, medituje, vníma a cíti skutočný život. Neohlušovaný civilizáciou dokáže byť k sebe mimoriadne úprimný, čo pre čitateľa znamená otvorené rozprávanie o všeličom, čo súvisí s vekom, skúsenosťami i večným pohybom. Kým učitelia nás na základnej škole väčšinou nenaučili obľubovať beh, Šimečka priam prekypuje radami, ktoré sa však netvária ako poučovanie a v tom je ich sila. Kniha sa dá čítať aj ako spoveď človeka, ktorý si už mnohé odžil a predsa má preňho zmysel ráno vstať, obuť si tenisky a vychutnávať si prírodu. Lebo veď o čom inom by mal byť náš život, naše vnútorné prežívanie? Aj trošku radosti by si každý zaslúžil, hoci len na okamih denne. A vďaka takémuto slobodnému pobehovaniu (kašľať na všetky aplikácie, priemerky a plány!) si môžete zlepšiť nielen zdravie, posilniť imunitu, ale najmä privodiť si radosť. Ak si knihu zoberie do rúk bežec, nájde tam mnoho životných skúseností o tom, ako behať a neprestať, ako behať a stále niečo nové objavovať, ako behať a pritom si neprivodiť zranenie. Hoci zranenia duše sa vybehávajú oveľa ťažšie, aj to sa dá, a nemusíte utekať ani na Muránsku planinu, ako M. M. Šimečka, stačí sa rozbehnúť hoci len za vlastným domom a nezastaviť sa. Pretože ani život sa zastaviť nedá, a preto máme v rukách, ako sa k nemu postavíme, ako ním prebehneme a či si svoje starnutie premeníme na dozrievanie. Telesná výchova v knižnej podobe je k tomu skvelou pomôckou.