Popri starostlivosti o synovca som si intenzívnejšie pripomenula časy, kedy boli moje deti v rovnakom veku. Je to už dávno a predsa sa mi občas zdá, že to bolo len pred chvíľou. Vyrástli strašne rýchlo a začínajú sa stavať na vlastné nohy. Som šťastná, že sú už viac-menej samostatní, že sú šikovní a životaschopní. Že na sebe pracujú a majú svoje ambície. A som veľmi smutná, že to už nie sú tie malé deti, pre ktoré je ich mama absolútnou autoritou a stredom vesmíru. Že si už odo mňa nenechajú takmer v ničom poradiť a mám pocit, že mám už len veľmi malú možnosť ovplyvniť ich životy. Týka sa to najmä syna, ktorý žije ďaleko odo mňa a viem o ňom len to, čo sám uzná za vhodné mi povedať. A aj to málo, čo viem, si nemôžem dovoliť moc komentovať...
Často myslím na to, ako starostlivo, pozorne a s najväčšou láskou strážia rodičia každý jeden krok v živote ich malého dieťaťa. Ako dohliadajú na to, čo každý deň spapá, koľko spinká, ako je oblečený, koľko času trávi na čerstvom vzduchu... Neskôr na to, aby sa všestranne rozvíjalo, chodilo na krúžky, učilo sa jazyky, malo dobré známky... Všetko ich to stojí enormné množstvo námahy, ale oni si to vôbec neuvedomujú, robia to s láskou a dáva to ich životu zmysel. Robia to pre svoje dieťa, aby malo pripravený čo najlepší štart do života.
A potom zrazu ten malý človek začína dospievať. Čoraz menej sa necháva ovládať našimi príkazmi a radami, čoraz viac uplatňuje a presadzuje vlastnú vôľu. Je veľmi ťažké pre rodiča začať mu dôverovať, že je dostatočne schopné sa o seba postarať. Najmä keď v puberte takmer každý prejde rôznymi výstrelkami, povystrája kopec hlúpostí. Je strašne ťažké uniesť ten pocit, že sa postupne stávame stále viac štatistami v jeho živote, že sa posúvame z role hlavných aktérov do role pozorovateľov. Že náš „projekt“, na ktorom nám v živote najviac záležalo máme teraz „vypustiť do sveta“ a nechať ho žiť po svojom.
Neviem, či niekto z rodičov má v tomto štádiu pocit, že je jeho dieťa dostatočne pripravené na samostatný život. Najmä ak odíde z domu v 18 rokoch. Ja som tento pocit zďaleka nemala. Je to kruté, že musíme vsadiť do rizika to najdôležitejšie, čo v živote máme. Môžeme stratiť všetko, ale môžeme aj veľa získať. Veď pocit, že naše dieťa sa osvedčilo, že sa nestratilo v tej džungli života ani bez našej pomoci, je úžasný.
Môj syn mi veľmi chýba. Ťažko si zvykám na to, že nemám s ním každodenný kontakt. Že nemôžem sledovať všetky jeho kroky. Prázdno po ňom však nie je ničím oproti obrovskému strachu, aby sa mu nič nestalo. Aby sa mu nič nestalo z objektívnych príčin, ani vinou nejakej prípadnej vlastnej nerozvážnosti. To, že deti odletia z domu a stavajú sa na vlastné nohy je prirodzené. Je to normálne a správne, aj keď je to možno trochu priskoro. Viem však, že rozumnému rodičovi nezostáva nič iné, ako dôverovať svojmu dieťaťu. Nikto asi nevymyslel lepšiu výchovnú metódu pre dospievajúce deti, ako je dôvera. Dôverovať im a z diaľky, celkom nenápadne im pomáhať, ak sa len trošku dá. A modliť sa, aby mali ten nevyhnutný kúsok šťastia, ktorý každý z nás, nech je akokoľvek schopný, potrebuje.
Deti nebudú celý život sedieť pri nás a počúvať naše rady. Akokoľvek to bolí a bránime sa tomu, cieľom celej našej výchovy a starostlivosti je práve dosiahnutie ich samostatnosti. To je to, na čo sme v konečnom dôsledku najviac hrdí. Skutočná láska nie je egoistická, ale prajná. Nepotrebujeme ich mať nevyhnutne tesne vedľa seba. Čo však nevyhnutne potrebujeme je vedieť, že sú zdraví a šťastní. To nám musí stačiť. Preto – dôverujme im, chápme ich, nenápadne im pomáhajme a modlime sa za nich.
