Kiež by som sa dokázala tváriť, že sa nič nestalo a normálne pokračovať v komunikácii, ale niečo vo mne sa zasekne a nejde to. Nevyhnutne nasledujúce otázky typu: “Čo ti je?”, “Je ti niečo?”... odbíjam klasickou veľavravnou odpoveďou: „Nič.“ Ale keďže napriek snahe nedokážem nájsť žiadnu tému, ktorú by som dokázala rozvinúť aspoň do dvoch ucelených viet, trápne ticho ma prezradí. Niekedy ma to dosť hnevá. Najmä ak dodatočne prídem na to, že ten podnet, ktorý ma rozladil, je úplná vtákovina.
Potom sú ľudia, s ktorými všeobecne ťažko komunikujem. Často sú to práve moji najbližší, ktorí ma často vytáčajú už pri prvom náznaku konverzácie. Takže občas sa stane, že veci, o ktoré som sa pôvodne chcela s nimi s nadšením podeliť, utnem ešte skôr, akoby som vôbec stihla začať. Často ma to mrzí, lebo tých ľudí mám rada a napriek tomu sa s nimi neviem poriadne porozprávať. A tak sa stáva, že pôvodný zámer porozprávať sa často končí hneď v zárodku akýmsi súbojom o to, kto má pravdu.
Napríklad chcem svojej mame porozprávať o tom, ako mám príležitosť ísť prednášať na atraktívny seminár do zahraničia. Zavolám jej a ona ma privíta vetou:” No čo je s tebou? Celý deň sa neozveš, už som si myslela, že si na mňa zabudla…” A ja okamžite stratím chuť jej čokoľvek rozprávať. Keby to bola ojedinelá príhoda, tak to nestojí za zmienku, ale keď sa podobná situácia opakuje takmer pravidelne, začína ma to už zamestnávať a trápiť.
Často som k cudzím ľuďom, na ktorých mi nezáleží oveľa ústretovejšia a komunikatívnejšia, ako k tým najbližším. Možno je to tým, že tí “cudzí” mi nevinnou poznámkou nevedia zďaleka tak ublížiť, ako tí blízki. Ľahko je mi byť milá k tým, ktorí sa ma nemôžu len tak ľahko dotknúť, ťažšie k tým, od ktorých dokáže zraniť aj maličkosť.
