Myslím, že spolužiaci zo strednej školy patria k tým, na ktorých sa nezabúda. Dobre, určite nie na všetkých spomíname rovnako, ale určite mnohí majú v našom srdci a živote trvalé miesto. Rozmýšľala som nad tým, čím to je? Veď v živote stretneme potom ešte kopec kolegov, susedov, kamarátov, ktorí sú s nami často v kontakte aj dlhšie ako 4 roky, a predsa na nich po čase zabudneme a nemáme potrebu sa s nimi viac po rokoch stretávať. Zatiaľ čo na pomaturitné stretnutia aj po mnohých rokoch, či desiatkach rokov, vačšina ľudí chodí rada. Prišla som na to, že je to asi tým, že obdobie strednej školy má väčšina ľudí zafixované ako jedno z najkrajších období v živote. Je to väčšinou bezstsarostné obdobie, kedy ešte rodičia nad nami držali pevnú ochrannú ruku, vážne vzťahy a záväzky sú ešte ďaleko a tak sa človek môže s plnou intenzitou oddať kamarátom, kolektívu, spoločným záujmom a radovánkam. Človek je v tomto veku otvorený dávať aj príjmať plným priehrštím. Zároveň sme ešte boli vo veku, kedy sme stáli len na štartovacej čiare života, nikto ešte nemal možnosť nič dokázať, boli sme si všetci rovní. Brali sme sa takí, akí sme boli, bez nánosu vypočítavosti, či predsudkov. Možno preto sú tieto priateľstvá také silné a pekné.
Som práve čerstvo po maturitnej stretávke po 25 rokoch. Každý z nás už dnes stojí niekde úplne inde – profesijne, aj rodinne. Máme za sebou rozličné kariéry, vzlety a pády. Milé je, že napriek tomu zostávame jeden pre druhého tým obyčajným chlapcom a dievčaťom zo strednej školy, ktorý neznášal matiku, miloval chémiu, chodil vždy neskoro, písal básničky dievčatám... Dano pre svojich spolužiakov zo strednej školy nikdy nebude vysokoškolským profesorom, ale chalanom, ktorý pravidelne kradol triednu knihu a presedel s ňou celé dni v šatni. Peter nikdy nebude pre nás úspešným manažérom veľkej firmy, ale chalan, ktorý to na lyžiarskom riadne prehnal s alkoholom a na druhý deň bol predčasne vyexpedovaný domov. Myslím, že aj tých samotných spomenutých jedincov to určitým spôsobom oslobodzuje. Ich súčasné okolie ich vníma vo svetle svojho sociálneho postavenia a primerane k tomu má voči nim určité očakávania. Spolužiaci zo strednej školy oproti tomu očakávajú, že to bude zasa ten spontánny a bezprostredný chalan, ktorý opúšťal brány strednej školy.
Ďalší poznatok zo stretávky je ten, že povahy ľudí sa od skončenia strednej školy už nejako zásadne nemenia. Ľudia možno trochu zjemnejú, alebo naopak zdrsnejú pod vplyvom životných skúseností, niektoré ich náhľady a postoje sa trochu obrúsia, ale zásadné povahové rysy sa nezmenia. Po chvíľke rozhovoru s mojimi ex spolužiakmi som v nich spoznávala charakteristické povahové rysy, na ktoré som bola zvyknutá už v časoch našich štúdií. Napriek tomu sa deliace čiary, ktoré medzi nami v tom čase existovali, značne oslabili. Tí, ktorí boli vtedy častým terčom posmechu, či už preto, lebo boli bifľoši, alebo si nevedeli poriadne vypiť a uvoľniť sa, boli teraz rovnako rešpektovaní, ako bývalí neformálni vodcovia kolektívu. Možno je to aj tým, že sme dospeli a určite aj tým, že na gymnáziu prejdú už ľudia určitou selekciou a sú si intelektuálne, sociálne aj osobnostne bližší, ako na základnej škole.
Sú veci, ktoré sa za tých 25 rokov zmenili, ale mám pocit, že ich nie je zasa tak moc. Dôležité je, že som si uvedomila, že kdesi mám 30 priateľov, roztratených kade-tade po svete, ktorí mi ale zostanú a viem, že keby som ich niekedy nutne potrebovala, asi by sa mi neobrátili chrbtom... A to je veľmi príjemný a obohacujúci výsledok pomaturitného stretnutia.
