Mám to šťastie, že vo svojej životnej fáze pokročilého dozrievania, mám ešte stále babičku, s ktorou som vyrástla a mala k nej celý život blízko. Tento rok v januári oslávila 100 rokov. Už asi 20 rokov žije v Ružinovskom domove seniorov na Sklenárovej ulici v Bratislave. Presťahovala sa tam ešte v rozkvete svojich fyzických a duševných síl, veď do 80 rokov ešte pracovala. Má tam garsónku s vlastným kuchynským kútom a sociálnym zariadením. Má dostatok súkromia a zároveň postarané o to, na čo sa už sama necíti – stravu, upratovanie, pranie, žehlenie a pod. Zároveň je tam celodenná starostlivosť zabezpečená ošetrovateľkami a zdravotnými sestrami, ktoré sú k dispozícii v prípade potreby na zavolanie. Zariadenie organizuje rôzne záujmové krúžky zamerané na cvičenie pamäti, cudzie jazyky, pohybové aktivity a pod. Takže obyvatelia domova majú možnosť v prípade záujmu aktívne tráviť svoj voľný čas, stretávať sa s ľuďmi, komunikovať atď. Babka sa tam od začiatku cítila ako doma, mala pocit bezpečia, bolo o ňu postarané a za tie roky si vytvorila blízke a priateľské vzťahy s ošetrujúcim personálom domova.
Je až symbolické, že do svojej stovky sa babka držala veľmi dobre. Nechodila už síce von, ale po svojom byte sa pohybovala bez väčších problémov a zašla aj do jedálne, vzdialenej niekoľko poschodí a niekoľko dlhých chodieb od svojho bytu. Psychicky je stále na svoj vek až neskutočne svieža, bystrá a pohotová. Zhruba okolo stých narodenín však začala mať vážnejšie zdravotné problémy. Začala trpieť na silné bolesti v kĺboch a prestala chodiť. Teraz už asi dva týždne len leží a každý pohyb jej spôsobuje veľké bolesti. Žiaľ, v jej veku už svalstvo ochabne veľmi rýchlo, veľmi rýchlo sa stráca pohyblivosť a sila. Máme veľké obavy, či sa babka ešte dokáže vzchopiť a postaviť sa na nohy. Je teda teraz plne odkázaná na starostlivosť a opateru personálu zariadenia. A práve im, ľuďom, ktorí jej túto opateru poskytujú, by som chcela venovať tento blog.
Za tie roky, čo babku v domove navštevujem, som sa už viackrát stretla s niektorými opatrovateľkami, ktoré chodili babke podávať lieky, alebo vykonávať niektoré drobné zdravotnícke úkony. Boli vždy veľmi milé, trpezlivé, ochotné a láskavé voči mojej babke. Nikdy som sa nestretla s nervozitou, nepríjemným jednaním, nikdy nedali najavo, že by ich niečo obťažovalo, alebo nebolo ich povinnosťou. Pritom moja babka nie je jednoduchý klient. Tak, ako ju mám veľmi rada, dokážem objektívne zhodnotiť, že babka je veľmi náročná, častokrát až prehnane na seba zameraná, netrpezlivá a veľmi kritická voči týmto ženám. Napriek tomu som od nich vždy cítila len súcit, lásku, trpezlivosť a obetavosť. Všetky tieto skutočnosti sa ešte omnoho viac prejavili teraz, keď je babka imobilná a plne odkázaná na ich pomoc a opateru. Starý a chorý človek, trpiaci bolesťami, býva mimoriadne netrpezlivý, egocentrický a netolerantný. A takýchto klientov majú určite oveľa viac. Napriek tomu svoju prácu vykonávajú s obrovskou trpezlivosťou, empatiou a nehou. Aj samotná babka mi rozprávala príhody, ktoré mi doslova vyrážali dych a vháňali slzy dojatia do očí. Ako si ošetrovateľka Maťka kľakla k jej posteli a prosila ju, aby sa skúsila postaviť na nohy, lebo ak to vzdá, tak sa už možno nepostaví vôbec... Ako jej hovorila, že je silná, úžasná žena, že to dokáže... Ako jej ošetrovateľka Heni nosí z domu rôzne maličkosti a darčeky, ktorými jej chce spraviť radosť a uľahčiť život. Ako robí ďaleko, ďaleko viac než je jej profesionálna povinnosť... Ako tam ošetrovateľky chodia len čo majú chvíľu voľna, nosia rôzne rehabilitačné pomôcky a snažia sa ju aspoň na chvíľu posadiť... Ako ju sprevádzal sanitár Jirko na vyšetrenie do nemocnice a počas čakania na vyšetrenie ju držal za ruku a pobozkal jej ju... Ako tam prídu aj 10-krát za hodinu, keď ich babka pagerom zavolá a znášajú všetky jej oprávnené aj neoprávnené požiadavky... aj jej vrtochy a sťažnosti... jej bolesti aj náreky... To všetko za plat možno nejakých 500 euro brutto... Ste nesmierne statoční, obetaví a skvelí ľudia!
Niekedy máme pocit, že všetko je tu už len skomercionalizované, všade vládnu úplatky, známosti, finančné, či iné výhody. Že ľudská slušnosť, dobrosrdečnosť a obetavosť sú už iba pojmy z minulosti. Treba hovoriť aj o tom, že nie vždy je to tak. Že obyčajná ľudská dobrota a láska dokáže najviac. To, čo títo ľudia dávajú, sa im asi v tomto živote nevráti. Alebo možno aj áno – v podobe hrejivého pocitu, že niekomu pomohli, spríjemnili život, uľahčili trápenie... Že urobili, čo mohli, a že to urobili nezištne a bez akýchkoľvek nárokov na odmenu, či aspoň vďačnosť. Môže byť niečo viac než tento dobrý pocit?
