Rozmýšľal som, čím sa vlastne celý tento deň líši? Odpoveď mi dala provizórna nástenka, postavená hneď za druhými vchodovými dverami. Bolo na nej niekoľko desiatok mien a ich rozdelenie do tried. Ahá, už viem! Dnes sú „prijímačky“. A tí ľudia okolo? To boli predsa milujúci rodičia, čakajúci na svoje vystresované ratolesti.
Mojou prvou myšlienkou bolo: „Ako sa ti maličkí asi práve cítia?“ Okamžite som si spomenul na to škvrčanie v žalúdku a na strach, ktoré ma doprevádzali približne pred 9 rokmi na tej istej škole, na tých istých chodbách, v tých istých triedach. „Vyberte si perá! Teraz môžete otvoriť hárky, ktoré ležia pred vami. Škrtajte pekne do zadaných štvorčekov!“, hovorila prísne vyzerajúca pani učiteľka.(Vtedy som ešte netušil, že ju o pár rokov neskôr budem volať pani profesorka.)Obvyklá poznámka, vypnite si prosím mobilné telefóny, sa v tej dobe ešte nekonala.
Práca mi išla celkom od ruky. Teda aspoň som si to cele tie 2 hodiny myslel. Z veľkých vrát, pretože dverami sa tento útvar nazvať nedá, som sa vyrútil v ústrety môjmu ocinovi. Čakal na mňa pred školou. Úsmev od ucha k uchu prezrádzal moje dobré tušenie . Tradičné otázky typu: „Tak ako? Vedel si? Aké boli príklady?“, na seba nenechali dlho čakať. Moje pozitívne hodnotenia upokojili jedného nervózneho rodiča.
Vtedy som ešte nevedel aké dôležite boli tieto chvíle. Výsledok bohužiaľ nebol taký slávny, ako moja nálada po skúške. Nebol som medzi prijatými. Nevadilo to. Prestúpil som na inú školu a dnes je zo mňa celkom vyrovnaná osobnosť, bez väčších psychických problémov a závislostí.
Ak by som mal opäť možnosť vybrať si, či prežiť tých 9 rokov znova, neváhal by som. Práve v tomto období som zistil kto som, aký som, a čím chcem byť. Boli to skutočne krásne roky, a skoro ma až mrzí, že sa to za 2 mesiace skončí maturitou. Potom už budem iba držať h... a krok.
