Toto som ja. Mam take nazory ake mam, ale ten kto ma pozna-spozna si zvykne.=) Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Prišla jeseň a mňa opäť hreje pri srdci. Do bratislavskéhho PKO sa po roku vrátila inšpirácia a lietanie vo vesmíroch, ktoré nikde inde nemôžete zažiť. Bratislavské jazzové dni otvorili brány.
Aj tak by mohol vyzerať inzerát šikovného vedátora, ktorý by prišiel odzbrojením jadrových mocností o prácu.
Prečo stále myslím na vodu? Je to normálne? Najhoršie na tom je, že ju mám asi na desať krokov, ale vziať si ju nepôjdem. Nechce sa mi.
Tento nový druh človeka sa začína vyskytovať vo všetkých častiach sveta. Spoznáte ho podľa toho, že nepoužíva zdravý rozum. Je nenápadný a stretáme ho každý deň. Slovensko už je týmto novým fenoménom evolúcie doslova zaplavené.
Týchto zopár riadkov vniká len ako spontánna reakcia na moju potrebu písať. Vyblázniť sa na kuse virtuálneho papiera. Veď čo môže byť krajšie ako ukázať celému svetu, čo práve moja hlava produkuje?
Slováci sa často a radi nechávajú klamať. Je jedno, či od priateľov, rodiny alebo od „najvyššej vrstvy“ štátu, politikov. Naša pohodlnosť, apatia a neinformovanosť nám pripravujú tvrdé lôžko v budúcnosti. Už sme tým niekoľkokrát prešli a vždy s rovnakým výsledkom. Neúspechom a stratou tak ťažko získaných práv. Napriek tomu sme sa nepoučili.
Je Bratislava skutočne až také hrozné miesto na život? Je tu draho, smrad, ľudí ako smetí a smetí ako ľudí.
Rozpoviem vám jeden príbeh. Osoby a miesta z tohto príbehu sú vymyslené(alebo aj nie). Je o obyčajnom človeku, ktorý chcel svojmu priateľovi darovať originálnu rozlúčku so slobodou. Koniec bol však nanajvýš nečakaný.
Je ráno. Slnko krásne svieti. Mal som dostatok času, aby som sa vyspal. Spôsobila to odpadnutá hodina telesnej výchovy. Môj príchod do školy sa takmer ničím nevymykal bežnému stereotypu. Ale predsa tu bolo niečo iné. Pred vchodovými dverami ma, na rozdiel od iných dní, uvítal veľký húf čakajúcich ľudí.
V obchode. Pri regáli. Pán si vyberá. Otázka. Na obsluhujúceho. Aká cena? Nepoviem! Prečo? Nesmiem! Kto povedal? Šéf. Hlúposť! Poďte! Kam? Uvidíte!
Aký mate pocit keď sneží? Čo vám vtedy behá po rozume? Jedni nad tým rozmýšľajú len čiste prakticky: „Padajú vločky, nič nevidím, je mi zima, nech je už pre Boha leto.“ Iní to vidia celkom inak.
Tento problém pozná určite už každý z nás. Pozriete sa najprv na hodinky, potom na cestovný plán, podľa ktorého má ísť váš autobus, a potom už len čakáte. Očakávate, že za pár minút pred vami zastaví rachotiaca a dymiaca plechovka tmavobordovej farby.
