Pridlhé ticho

Už tri roky tajím Jane vec, ktorú by mala predovšetkým vedieť ona. Ale, proste, nedokážem jej to povedať. Priveľmi si ju vážim. A strávili sme spolu toľko času. Život som konečne vnímal ako skvelý, užitočný, plný radosti a všetkých tých vysnených blbostí, o ktorých sa hovorí, že sú v reálnom živote neuskutočniteľné. Každý deň nové hľadanie, čo ju môže potešiť a ako to splniť. Slovom, žena na celý život.
No tri roky som klamárom. Sebcom. A nemôžem si pomôcť.
Stretnúť Maťu bola najchybnejšia vec v mojom živote – možno. Bolo to v čase, keď som začínal mať pocit, že to v mojom manželstve neklape. Že to už nie je ono. Dokonca som pochyboval o tom, či vôbec milujem tú, ktorej som sľúbil večnú lásku. Ale mali sme to na papieri. Papier ozaj znesie všetko. Ale je záväzný. Tak som naďalej musel predstierať, že je všetko po starom. No milovať sa s Janou a vidieť Maťu – to chce oskarového herca na zahratie tejto úlohy.
Bál, skutočne, bál som sa jej to povedať. Aj kvôli našim deťom. Bola by to rana, akú som si ani nedokázal predstaviť, a to som ich utŕžil dosť. A zväzoval nás aj ten papier. Nebola by sa len tak manželstva vzdala. Obetovala pre mňa, aj pre deti, mnohé. A milovala ma. Stále som jej to videl na očiach, keď sa ráno zobudila. Nemohol som do nich pozerať. Boleli ma viac, ako keď ma pred dlhým časom odmietali.
No Maťa ma veľmi podržala, keď som to najväčšmi potreboval. Ani neviem, ako sa tam zjavila. Možno osud. To slovo mi už roky lezie na mozog. Bola úžasná. A veľmi podobná Janke. Len iná. Preto som sa do nej možno zamiloval. Náhody sa striedali a zrazu sme boli spolu. Tajný vzťah. Zamlčaný pred ženou tak dlho. Ale manželstvo bolo platné. Aj keď ja som to tak už necítil. Potkýnal som sa o papier. A ten ma mesiace hádzal hlboko na zem. Ak nie pod ňu.
Najmenej posledných 12 týždňov mám pocit, že Jana vie, že sa čosi deje. Posledné dni je nejaká čudná. Neviem jej to vyčítať z očí. Má ich už akési zahmlené. Nemajú takú hĺbku ako kedysi.
Včera sa začala baliť. Povedala, že musí kamsi odcestovať. Že potom mi povie kam a čo sa deje.
Dnes som ju vyprevádzal. Nepovedala. Ticho sa s dvoma kuframi vzdialila. Brala so sebou aj deti. Jej melancholická nálada mi znova akosi trhala srdce. No tešil som sa, aspoň časť zo mňa. Asi tá väčšia. Polhodinu po tom, ako mala odísť Jana, mala prísť Maťa. Nevedel som sa dočkať. Už dlho ma spaľovala túžba po jej bielej koži a nevideli sme sa nejaký ten deň.
Jana odišla. V dome ticho. Zvonček. Otvorím dvere. Bozky. Objatia. Zvláštna atmosféra milencov. Predohra kratšia ako obvykle a posteľ tak skoro.
V tom sa otvorili dvere. Srdce si prestavilo metronóm na absolútne minimum úderov. Jana. Povedala len: „Láska sa vyzliekla do pravdy. Môj dôvod je bez šiat. Zbohom.“