V dňoch od 29. októbra do 5. novembra 2002 uskutočnila agentúra MVK prieskum verejnej mienky týkajúci sa dôveryhodnosti slovenských politikov. Podobný prieskum uskutočnila aj v dňoch 14. až 20. mája 2003. V oboch prieskumoch, okrem toho, ktorý politik je pre respondentov najdôveryhodnejší, zisťovala aj to, ktorý politik je pre nich najnedôveryhodnejší. Na základe každého prieskumu tak zostavila dva rebríčky - rebríček najdôveryhodnejších politikov a rebríček najnedôveryhodnejších politikov. Intuitívne by človek očakával, že obidva rebríčky budú navzájom prevrátené, že politik, ktorý sa v jednom z nich ocitne na na popredných miestach, sa bude nachádzať na chvoste v druhom rebríčku. Skutočnosť je však zásadne odlišná. Rebríčky nie sú prevrátené ani len priblížne.
V oboch prieskumoch sú zaujímavé druhé miesta. V roku 2002 bol podľa respondentov druhým najmenej dôveryhodným politikom Mikuláš Dzurinda. Kto by však na základe toho očakával, že sa tento politik do rebríčka najdôveryhodnejších politikov ani nedostane, ten by sa veľmi mýlil. Opäť druhé miesto! V roku 2003 sa situácia opakuje, tentokrát však "hrdinom druhého miesta" už nie je Mikuláš Dzurinda, ale Vladimír Mečiar.
Určite pôsobivejšie by bolo nadhodenú myšlienku demonštrovať prostredníctvom prvého miesta, žiaľ vhodný príklad som nenašiel, čo však neznamená, že nemôže nastať situácia, keď ten istý politik je podľa toho istého súboru respondentov najdôveryhodnejším politikom a zároveň najnedôveryhodnejším politikom. A samozrejme, tento princíp možno aplikovať aj na politické strany. Teoreticky môže nastať situácia znázornená v nasledujúcej tabuľke:
poradie strán | Ktorú stranu v parlamente chcete? | Ktorú stranu v parlamente nechcete? |
| 1. | strana A | strana A |
| 2. | strana B | strana B |
| 3. | strana C | strana C |
| 4. | strana D | strana D |
No dobre, pripustíte, no a čo? No nič - pokiaľ si neuvedomíme, že obidve otázky v hlavičke tabuľky sú legitímne, ba čo viac, nielenže sú legitímne, ale sú aj rovnocenné - a pritom sa vo voľbách pýtame len na prvú z nich. A dozvedáme sa len polovicu pravdy. V skutočnosti sú všetky štyri strany, pokiaľ ide o podporu voličov, na tom rovnako, čo sa samozrejme nedozvieme, ak odsekneme pravú stranu tabuľky.
V reálnom živote málokedy dostaneme takéto pekné usporiadanie, no tento hypotetický príklad naznačuje odpoveď na otázku z nadpisu tohto článku. Áno, výsledky volieb odzrkadľujú želania voličov, ale toto zrkadlo má jednú závažnú chybu - je krivé a obraz, ktorý nám ukazuje je značne zdeformovaný. Pre politický systém s týmto spôsobom volieb by som si dovolil zaviesť termín "semidemokracia". Snáď sa ujme.
Zaužívaný spôsob volieb vyzerá ako šikovný štatistický trik. Nie, nie som stúpencom konšpiračných teórií a netvrdím, že ide o úmysel. Tento spôsob volieb má historické dôvody a vyvinul sa snáď vo všetkých kultúrach. Ak si chce skupina ľudí zvoliť vodcu, je v súlade s intuíciou položiť pozitívne ladenú otázku a nikoho v skupine pravdepodobne nenapadne dopĺňať ju otázkou ladenou negatívne. Spoločnosti však vo svojom historickom vývoji smerujú k čoraz vyššej miere komplexity a to, čo postačovalo v lovecko-zberačských tlupách, je v dnešných spoločnostiach zaťažené obrovskou chybou. A jednotlivec v modernej komplexnej spoločnosti zrazu stojí pred hádankou: "Ako to, že sa starostom obce stal človek s neukončeným základným vzdelaním, a pritom ho väčšina obyvateľov obce za starostu preukázateľne nechce?" Nuž nechce - ale na to sa ich vo voľbách predsa nepýtali :-). Ako to, že sa premiérom Talianska opakovane stáva Silvio Berlusconi, napriek jeho aféram a neprehliadnuteľnému odporu samotných Talianov voči jeho osobe? Odpoveď? Ta je až trápne jednoduchá - obyčajný štatistický trik, aj keď neúmyselný. Ako to, že toľko ľudí má nástojčivý pocit, že výsledky prieskumov verejnej mienky alebo volieb sú v príkrom rozpore s ich osobnou skúsenosťou získanou rozhovormi s ľuďmi vo svojom okolí a znechutení vyslovujú unáhlené závery o nepoučiteľnosti slovenského národa? Áno, unáhlené! Pretože tieto závery nevyslovujú na základe skutočnosti, ale na základe jej zdeformovaného obrazu.
Množiace sa návrhy na úpravu volebného systému svedčia o tom, že "spoločnosť tuší", že čosi nie je s kostolným poriadkom. Zatiaľ ide len o návrhy, ktoré reagujú na dôsledky, avšak bez poznania príčin. Nutne preto ide o naivne prvoplánové a právne nečisté návrhy, ktoré v snahe riešiť niektorú zložku komplexu problémov generujú problémy ďalšie, a ktoré pripomínajú nešikovne prišité záplaty na deravých nohaviciach. V predchádzajúcich dňoch sa takto zviditeľnili Anna Belousovová a Rudolf Pučík, a tiež nezávislí primátori Peter Gogola, Katarína Macháčková a Andrej Hrnčiar. A pritom stačí spoznať príčinu... Áno, existuje systémové a vo svojej jednoduchosti elegantné riešenie. To je už ale na samostatný článok.
Použité zdroje:
Levitt S. D., Dubner S. J.: Freakonomics, Skrytá stránka všetkého, Premedia Group, s.r.o., Bratislava, 2011
http://volby.sme.sk/c/725093/prieskum-doveryhodnosti-politikov-podla-mvk.html
http://www.sme.sk/c/989858/prieskum-doveryhodnosti-politikov-podla-mvk.html
http://www.webnoviny.sk/slovensko/belousovova-chce-od-starostov-maturitu/394783-clanok.html
http://www.sme.sk/c/6035794/mesta-chcu-menit-parlament.html
