Podobné predpovede dnes vyzerajú už komicky. Predpovede... Čo si budeme navrávať... Toto nie sú predpovede. Toto sú želania! Po zbabraných protigorilích protestoch mnohí z nás majú pocit, že koza musí zdochnúť aj susedovi. Aké slovenské! Nechcel by som, aby toto čítali Ukrajinci. Čo by tak asi cítili? Myslím si, že viem...
...
Bardejov, začiatok sedemdesiatich rokov minulého storočia. Počítače neboli a „adventury" sa odohrávali v reálnej realite, kde „game over" nemuselo byť zďaleka také neškodné, ako v tej virtuálnej. Na „misie" sa dalo využiť všeličo, trebárs aj taký požiarny rebrík na budove školskej telocvične, ktorého spodné priečky začínali pomerne vysoko nad našimi štvrtáckymi hlavami. Všetci sme boli frajeri a každý z nás si myslel, že tým najväčším frajerom je práve on. Keď sa o to pokúsil už každý (neúspešne), pod rebrík som sa postavil ja. Vedel som, že to zvládnem - na tu telocvičňu som už podnikol zopár nájazdov s tlupou starších chalanov zo susedstva.
Čo si myslite, že sa stalo, keď som sa víťazoslávne rozkročil na okraji plochej strechy telocvične?
Spolužiak, o ktorom si každý myslel, že to bude práve on, komu sa podarí vyliezť na strechu, dvihol kameň a hodil. O chvíľu už po mne hádzala kamene každá z týchto malých postavičiek v hĺbke podo mnou. Žiadny z tých kameňov nedoletel až ku mne, ale o to nejde. Ide o to, že som sa práve zoznámil s jednou z typických ľudských reakcií na úspech a s pocitom, ktorý ju sprevádza. Nie, nedá sa povedať, že by išlo vyložene o nepríjemný pocit. Skôr o akúsi podivnú, svojim spôsobom zaujímavú zmes pocitov. Trochu zadosťučinenia a trochu smútku, k tomu trochu pohŕdania a možno aj nejaký ten súcit. Chutilo to ako Fernet, ktorý napriek svojej horkosti poskytuje istý pôžitok.
Z toho Fernetu som počas svojho života ochutnal ešte mnohokrát. Nie nebol to jediný nápoj, ktorému som sa v živote oddával. Ba ani prevažujúci. Žičlivosť, úprimná radosť priateľov, ale aj ľudí, od ktorých by ste to nečakali, takáto radosť z Vášho úspechu chutí úplne ináč. Sladko a zároveň trochu pálivo - niekedy viac než len trochu - dosť na to, aby podráždila slzné kanáliky.
...
Úspech niekoho iného, či už jedinca alebo celého národa Vás postaví pred voľbu. Žičlivosť verzus žiarlivosť. Aké sily rozhodujú o výsledku? Tých faktorov bude iste viac. Vlastné zlyhania si objektivizujeme. Navrávame si, že za ne nemôžeme. Na vine sú určite faktory mimo nás. Ono sa to vlastne ani nedá. „Ale dá!", šplechne Vám občas do tváre cudzí úspech. Áno, občas sa stane, že cudzí úspech má tu smolu, že rúca naše ilúzie o nás samotných.
Čo s tým? Ak sa budeme akceptovať takí, akí sme, aj s našimi chybami, nebudeme potrebovať si vytvárať o sebe žiadne ilúzie. Nebude čo rúcať. Áno, kopu veci sme zbabrali. Štve ma to rovnako ako Vás. A budeme to veľmi dlho a komplikovane dávať do poriadku. Napriek tomu som presvedčený, že nie sme horší, než hociktorý iný národ. Som presvedčený, že nie sme odkázaní hádzať kamene do tých, ktorým sa podarilo to, čo nám nie.
