Na prvé počutie to znie ako oxymoron. V skutočnosti sú náboženstvá len rámcom, v ktorom spiritualita býva zakotvená. Tento rámec tvoria mýty, rituály, symboly a kult, ktorý sa vytvorí okolo učiteľa spirituality, často proti jeho vôli. Tento rámec do istej miery napomáha spiritualite, avšak má tendenciu časom bujnieť a spiritualitu dusiť.
Zásadne odmietam predpoklad, že religiozita je predpokladom spirituality. Naopak, domnievam sa, že duchovne vyspelí jedinci sú v populácii distribuovaní medzi veriacimi aj ateistami bez nejakej významnejšej korelácie s religiozitou.
Rozvoju ateistickej alebo sekulárnej spirituality významne napomáhali a napomáhajú tri myšlienkové prúdy: Prvým je objavenie budhizmu euroatlantickou civilizáciou v XIX. storočí. Druhým je rozvoj modernej fyziky v prvej polovici XX. storočia a tretím je rozvoj neurovedy v súčasnosti.
Mnohí sa zdráhajú budhizmus považovať za náboženstvo, a to hlavne z troch dôvodov: Budhizmus nemá ambíciu vysvetľovať svet a jeho pôvod. Súčasťou budhizmu síce je aj mytológia, no chýba mu Boh, ako predmet uctievania. Budhizmus nevyžaduje vieru, ale ponúka metodiku. Niektorí idú tak ďaleko, že budhizmus redukujú na akúsi východnú formu psychológie, čo je však vážne nepochopenie. Budhizmus presahuje psychológiu do spirituality.
Mnohí pochopili hodnotu budhistickej spirituality a snažia sa ju vyextrahovať z rámca, ktorú mu dala východoázijská kultúra. A často sa pritom "s vaničkou vylieva aj dieťa". Na západe je v súčasnosti rozšírené a praktizované tzv. "mindfullnes" do slovenčiny prekladané po vzore českých prekladateľov ako všímavosť. Ja by som to preložil skôr ako "duchaprítomnosť". V jazyku páli, ktorým je napísaný budhistický kanón Ti-Pitaka, sa to nazýva "sati" a je to len jeden z členov budhistickej Ušľachtilej osemčlennej cesty (arija-atthangika-magga) vedúcej ku koncu trápenia. Z toho je zrejmé, že mindfullnes je len malým výsekom budhistickej spirituálnej tradície.
Ďalší sa snažia budhistickú spiritualitu extrahovať podľa možnosti v celej jej komplexnosti bez toho, aby ju okliešťovali. Podľa mňa sa to najviac darí Samovi Harissovi, mimochodom ostrému kritikovi náboženstiev, najmä náboženstiev abrahamických. Svoje myšlienky zhrnul v knihe "Spiritualita bez náboženství". Táto kniha je veľmi inšpirujúca, napriek tomu odporúčam čerpať aj priamo zo zdroja, samozrejme filtrujúc čerpané informácie filtrom vlastného kritického myslenia. Za Nibbánou sa totiž každý musí vydať svojou vlastnou duchovnou cestou.
Ti-Pitaka, ako originálny zdroj bude pre bežného pútnika z nášho geografického priestoru asi ťažko dostupná, no existuje kvalitná aj menej kvalitná literatúra sprístupňujúca Budhovo učenie. Vážny záujemca sa iste časom naučí rozoznávať kvalitu a brak. Na začiatok by som mu však odporučil dve knihy. Autorom oboch je Nyanatiloka Thera.
Prvou z nich je "Buddhistický slovník". V anotácii vydavateľstva je predstavený ako jedna z najpopulárnejších učebníc budhizmu na západe aj v Ázii. Nazvať to učebnicou je dosť prehnané, ide skôr o encyklopédiu. Je to užitočná pomôcka na orientáciu v komplikovanej budhistickej terminológii.
Druhou je "Slovo Buddhovo". To vyšlo vo viacerých vydaniach - v roku 1993 vo vydavateľstve Stratos, v roku 2006 vo vydavateľstve Votobia, v roku 2010 vo vydavateľstve Dhammáráma a v roku 2013 vo vydavateľstve Canopus. Táto kniha sa na učebnicu podobá viac, aj keď nie je štruktúrovaná formou lekcií.
Šiel by som dokonca až tak ďaleko, že by som dôrazne neodporúčal kupovať ďalšiu budhistickú literatúru, kým z dosiaľ zaobstaraných kníh (nemusia to byť práve tie, ktoré som práve odporučil) nevyťaží všetko, čo sa z nich vyťažiť dá. S knihami treba viesť dialóg a prestať s ním až vtedy, keď si už navzájom nemáte čo povedať. A nezabúdať na prax!
Zberateľstvo budhistickej literatúry nie je nič iné, než prokrastinácia budhistickej praxe. V súčasnosti populárny minimalizmus, ako životný štýl, je zakomponovaný priamo v základoch budhizmu. Najviac na povrch vystupuje v zen-budhizme. A týka sa nielen slov. Bohato prezdobené budhistické chrámy juhovýchodnej Ázie sú skôr prejavom religiozity, než spirituality.
Najkrajšia pieseň je len bezvýznamná chybička krásy na tvári ticha.
Najkrajšia gotická katedrála je len bezvýznamná chybička krásy na tvári prázdnoty.
