...a ktorú sme si my (resp. ja, syn moc nemal, čo k tomu dodať) obohatili o to, že „Ja sa zase ukľudním v druhej izbe, lebo sa predsa nechceme biť", nie je celkom správna, lebo rieši problém citovou izolovanosťou (možno sa to dá nazvať vynútenou samostatnosťou), nie blízkosťou.
Vlastne ma to potešilo, lebo mi to nikdy nešlo celkom do hlavy, aj keď som sa snažila racionálne to zdôvodniť sebe i synovi a aj ten už to začínal vedome prijímať v čase pokoja, ale keď malo dôjsť k lámaniu chleba, vždy proti tomu zúrivo bojoval a vnímal to ako strašnú nespravodlivosť a krivdu.
A hneď v ten deň bola príležitosť vyskúšať si inú metódu riešenia konfliktu - pevným objatím. Nadával mi do hlupaní, a že ma zabije, lebo som vyliala čistú vodu do kanála a vôbec, odkedy som preňho prišla do škôlky, bol akýsi ufrflaný. Rázne som mu povedala, že sa mi takéto jeho správanie nepáči. Začínal sa dostávať mimo svoju kontrolu, tak som ho zaniesla do izby a objala ho. Nepáčilo sa mu to, šklbal mi vlasy, štípal ma, kde dočiahol, kopal, až som váhala, či je to naozaj správne, či ho len zbytočne nemätiem zmenou prístupu („maminka si niečo prečíta a hneď to ide na mne skúšať").
Hlavou mi ale preblesklo uzmierenie Jakuba a Anjela, spomenuté v článku zo stránky časopisu Mama a ja (link viď vyššie). Mám rada argumenty z Biblie. Mnohým zo skúsenosti dôverujem, a tak som posilnila i svoju vieru v správnosť tohto. Ale ak by to syn v tomto momente cítil inak, dala som mu na výber, či je preňho lepšie, ak pôjde na 4 minúty (má 4 roky) do druhej izby.
Nebolo. Obvinil ma, že mu robím zle (trochu som ho teda uvoľnila, ale nepustila), a že ho nemám rada a plakal tak trochu žalostne. Znelo to naozaj smutne. Pripomenulo mi to momenty, kedy som v začiatkoch zlyhávala ako matka, kedy som bojovala s vlastnou zmätenosťou, vlastným hnevom a strachom, bezmocnosťou a zlosťou. Opäť som zažila ten smútok a výčitky, ktoré som si potom spätne robila, i keď som chápala, že to nebola priamo moja chyba, že som robila to najlepšie, čo som vtedy dokázala.
Teraz som však mala pocit, že som dostala šancu to aspoň trochu napraviť. Hojdala som ho na kolenách, hovorila ššš-ššš. Dávala som mu pusinky a hladila. Spýtala som sa ho, či si myslí, že keby som ho nemala rada, či by som ho hladkala, či by som si ho k sebe túlila: „Veď ja ťa ľúbim, strašne moc." Neveril mi celkom, odtískal ma. Dodala som, že sa mi viac páči, keď sa uzmierime spolu, ako keď sa ukľudníme každý zvlášť: „Tebe sa to viac nepáči?" Zaváhal. Mäkko som zopakovala otázku. Nakoniec prisvedčil, že aj jemu sa to páči viac. Po chvíli to prijal. Uvoľnil sa a dobrovoľne mi spočinul v náručí.
Pripomenula som mu, čo urobil, povedal, a že to podľa mňa nebolo pekné, že to za tú čistú vodu v kanáli namiesto na kvetinkách v záhrade nestálo. Súhlasil s tým. Vyzvala som ho, že by sa mi mal ospravedlniť. „Prepáč, maminka, už ti tak nebudem hovoriť."
Bol to úplne iný pocit z udobrenia, ako lámaním jeho vôle, jeho pocitov, keď bol sám v izbe. Nebol v tom pocit víťazstva nad jeho svojhlavosťou, ale pocit víťazstva nad jeho samotou a zmätenosťou, a nad mojou samotou a nevidomosťou. Pocit odbúrania jednej z tehál z múru, ktorý vznikal medzi nami, i keď som ho pred tým nevidela, a myslela som si, že sme si skutočne nadštandardne blízki.
Ten pocit zostal aj jemu. Keď mu ešte do konca dňa čosi nepekné vyletelo z úst, veľmi rýchlo sa spamätal a ospravedlnil. Tento krát nie zo strachu pred mojou autoritou, ale z vôle nepokaziť to pekné, čo sme na chvíľu zažili.
Možno to bola náhoda, možno to tak malo byť, aby to vo mne podčiarklo túto skúsenosť - po dlhej dobe sme si potom zase raz pustili CD s Angličtinou 1 pre deti od Podhradskej. A ja som si tam prvý krát všimla, že sa na jednom mieste pýta detí, či vedia, na čo máme ruky. Viete to?
Odpoveď znela: Na to, aby sme sa objímali (hug). :-) A skutočne, je niečo krajšie v živote, ako vďaka telesnosti tak úžasne konkrétne a hmatateľné objatie? Sme v tomto živote tak strašne sami, každí máme svoje telo, ktoré nám sprostredkúva všetko, čo v tomto živote zažijeme, a nemáme šancu vyjsť za jeho hranice. Ale práve blízke, vrúcne objatie je moment, kedy niečo z nášho tela môže preskočiť do tela toho druhého a naopak a my si zrazu lepšie rozumieme. Áno, áno - (aj) na to máme tie telesné ruky, aby oživovali a zhmotňovali bezpodmienečnú lásku medzi tými, ktorý si majú byť najbližší.
PS: Metódu riešenia konfliktov so synom pevným objatím sme si od vtedy osvojili. A možno preto, že sme si naozaj neboli až takí vzdialení, stačilo to zatiaľ asi 3-4 krát, a ani raz to už nebolo také bojovné. Teraz často krát stačí, keď si ponechám vľúdny hoci pevný hlas a pohľad, a sám situáciu veľmi rýchlo prehodnotí. Nieže by som bola vždy tak vedome nad vecou, a že by som sa nenechala nikdy premôcť nedostatkom trpezlivosti a veľkorysosti, ale to zas má niekedy nadhľad on. :-) Skutočne vnímam, že nás to posunulo smerom k vzájomnému porozumeniu, a dokonca oboch i k lepšiemu porozumeniu pocitov a správania druhých. Vrelo odporúčam.:-)
