Na začiatok, prosím, nevnímajte slovo boh vo svetle, v akom ho poznáte. Nepredstavujte si ho. Prijmite ho ako pomenovanie najvyššieho princípu, niečoho, čo obklopuje i napĺňa vesmír. Niečoho, čo znamená vesmír. Alebo si ho predstavte ako lásku a ste veľmi blízko k očakávanému záveru. Alebo si ho nepredstavujte...
Prečítať túto knižku znamenalo pre mňa riskovať vlastné istoty, posunúť opraty života do rúk niekomu alebo niečomu, komu som navonok veril. No až v momente, keď som ich mal pustiť som si dokázal priznať, ako veľmi, nelogicky a hlúpo, verím sebe. Naozaj je pravdou, že viera musí istotu vykoreniť, aby sme ustúpili od pozemských radostí k vyšším.
Po dočítaní som si na internete našiel zopár blogov a fór, ktoré o Chatrči hovorili. Vedel som, aké približne budú názory ľudí, každý, kto to čítal, vie. Kniha spôsobila chaos medzi veriacimi na katolíckom fóre, podnietila búrlivú diskusiu na blogoch, prosto, nenechala chladné a ľahostajné miesta v čitateľovi.
Kniha nám robí cennú službu. Z jej výrazu je zjavné, že ani jeden z nás nie je osobne vinný za stav sveta. To je čitateľovi veľmi sympatické a udržuje jeho obdiv k príbehu. Boh odlišuje celok a jednotlivca, muža a ženu. Naozaj pôsobí dojmom, že nás dokonale pozná. Táto predstava je veľmi príjemná a príťažlivá. Dáva nám pocit dôležitosti niekde mimo materiálneho, mimo spoločenských úspechov, mimo každodenného zápasu o niečo, čo v kontexte knihy môžeme chápať ako nič.
Za ďalšiu príťažlivú vlastnosť opisovaného Boha môžeme pokladať to, že ruší aspekt viny. Vina je niečo, čo zaťažuje nás, nie toho, proti komu sme sa prehrešili, a kto nám odpustil. Znie to až absurdne jednoducho. Znie to tak preto, že naše životy sme si sami neuveriteľne skomplikovali nelogickými košeľami pravidiel, zákonov, hierarchií, autorít. Samotné bytie je v princípe krásne jednoduché. Niekto môže namietať, že bez pocitu viny sa z ľudí stanú ešte väčšie netvory než tomu je dnes. No pocit viny sa stratí iba prítomnosťou lásky, naozaj je nebezpečné umelo ho potláčať na vlastnú päsť, bez prítomnosti lásky.
Nakoniec, pre zmenu, s pátosom revolúciu, nemusíme robiť nič viac, ako byť prirodzení. Šialenstvo? Znie to tak, no predpoklady, ktoré autor ponúka, znejú fascinujúco vierohodne. Vlastne nás kniha upútava aj preto, že dokáže vysloviť, to čo sami máme v sebe a nedokážeme vydolovať von, rovnako ako hlavný hrdina. Dokáže opísať úplnejšiu a farebnejšiu predstavu dokonalosti, aj keď jej celý rozmer je naplnený len v tomto Bohu. A napokon, veriť knihe nie je v ničom zlé. V tej najhlbšej viere sa z nás môžu stať lepší ľudia, osožní pre naše okolie, pre každého, s kým rozvíjame vzťah lásky. Vo väčšom meradle by viera v knihu mohla zmeniť svet. Možno sa zdá absurdné, že kniha jedného (alebo viac, na tom nezáleží) autora môže zmeniť svet. No nie je to kniha, ale viera, ktorá dáva priechod láske, ktorú už dávno máme v sebe.
