„Úvaha o tom, ako sa ženieme za svojimi ideálmi, cieľmi a predstavami, pričom prehliadame zrejmé radosti dňa a situácií, je klišé. Ale je to pravda,“ skonštatovala kamarátka, ktorej oči vôbec neprezrádzajú jej vnútro, aj keď maskovanie k jej vojenskému výcviku nepatrí. A vôbec, načo sú nám úvahy o živote, ak cudzie názory odmietame z podstaty externosti zdroja, z reálií, ktoré sú nám čudné akurát do miery odosobnenia? Ľudia sú divní...
Išlo o obdobie, o úvahy, o zretele a ciele, ktoré sa javia tak inšpiratívne, ako neupratané ihrisko pred barákom, kde deti práve objavili tajomstvo piesku. Občas sa vkradnú do mysle a my nemáme záujem sa ich zbaviť, aj keď nás obmedzujú a formujú naše rozhodovanie. Dokážeme byť tak iracionálni, vymknutí sebakontrole vo vlastnej lenivosti, že občas potrebujeme preinštalovať softvér alebo aspoň zmeniť nastavenia. Alebo len zhasnúť svetlo, aby sa cez okná a pootvorené dvere prevalili farby susedných zdrojov.
Ľudská osobitosť vždy zostáva nedopovedaná. Každý strážime vlastný dom a poškuľujeme po iných. Učíme sa, vykrádame, obdarúvame a vôbec nejde o cenu. Byť ocenený je totiž takisto len relatívna vec, ktorej hodnota nemá zmysel bez nášho osobitého spoločenského kontextu. A myšlienka, ešte nefiltrovaná, ktorá zostáva za hranicou vypovedateľnosti, je jednou z vecí, ktoré sa oplatí hľadať, najmä medzi riadkami.
Celá pointa zostáva vo mne ako spomienka na svetlo, ktoré horí nad roztopeným voskom ako polárna žiara spaľujúca ľady severu. A nedá sa dopovedať, pretože vo svetle fyzickej reality zmizne ako pouličná lampa ustupujúca svetlu rána. Napriek tomu budí energiu, ktorá má potenciál zmeny k lepšiemu. Škoda jej subjektivity...
