Keď rozmýšľam o súčasných protestoch, dostávam sa do strašnej úzkosti. Revolúcie nepoznám inak ako z histórie účelovo vyloženej v prospech doby, uvedomujem si, že som nič nezažil a neviem sa rozhodnúť, či to, čo sa udeje, bude dobré. Ale nemôžem na to nemyslieť a mať čisté svedomie.
Veľmi som sa tešil na niečo podobné. Na situáciu, keď pôjdem za svoje ideály po ulici, cez námestie, pred zlaté brány moci. Že budem odhodlaný klopať na ňu, kým neotvoria. Že úprimne poviem všetko, čo mi na tomto pokazenom svete prekáža. Že sa vyspovedám aj z vlastných hriechov, podám si ruku so spoločnosťou, s ktorou následne vyženieme zlo aj z poslednej kľúčovej dierky v tom dome, čo stojí na piesku. Že naraz porazíme pokrytectvo medzi sebou, objavíme vzájomnú dôveru a vytvoríme prototyp človeka hodného novej doby.
Celý čas, odkedy ma vie naštvať Fico, odkedy je mi nesympatický Dzurinda, odkedy ma zradil Mikloš verím v spravodlivosť. Niečo nad nami, úprimný hnev zákonitosti, pomalé, no neúprosné božie mlyny, niečo práve tak abstraktné, ako aj mocné. Čakal som vykúpenie, nejaký reflex verejnosti voči tej kope splaškov, čo dávno zapchala potrubie. A to už je plné, obsah sa rozlieva po uliciach a vymyká sa kontrole.
Chcel by som vedieť, že to, čo príde, bude dobre zmanažované, že ľudia, ktorí budú mať slovo, budú hovoriť o zmenách, ktoré prinesú reálne riešenia a čas ich aplikáciu odobrí. Že neurobíme svoju životnú chybu mladosti, nebudeme ju musieť celý život žiť, ani vysvetľovať svojim deťom. Že sa rozhodneme správne.
Áno, chcem gorily za mreže. Chcem transparentnú verejnú správu, chcem poctivú deľbu moci, chcem zrušenie kvóra pre platnosť referenda, chcem ústavnú záväznosť rozhodnutí prijatých v referende. A hlavne, chcem žiť v lepšej krajine. Chcem, aby sme zdieľali nové hodnoty, ktoré nás najviac zdobia v detstve a s vekom, jeho skúsenosťami, nás nebadane opúšťajú. Chcem lásku medzi ľuďmi, vzájomnú dôveru, chcem aktívnu spoločnosť, nesebeckú a solidárnu, aj k podnikateľom, živnostníkom, prezidentom, cestárom, mýtnikom. Chcem, aby ľudia pochopili, že práve toto na námestiach hľadáme aj sami v sebe.
A potom, po ceste zo sprchy pozriem do zrkadla. Malý okamžik, ktorý mi zabráni spať. Nemôžem predsa verejne priznať, že tiež som gorila...
