Môj koniec týždňa začína zväčša štvrtok večer, v prípade, že sa nestane nič neočakávané. Spomínam to preto, že štatisticky už pomaly prestáva byť očakávané, že sa nič neočakávané nestane. To preto,. že cesta medzi Nitrou a Štiavníkom je dlhá, hrboľatá a plná nástrah.
Ale štandardne, vo štvrtok večer zväčša domov predsa dorazím a dobieham správy od soboty. Je v tom poézia, keď po rušných dňoch zasadnem na trón a a riadim si kráľovstvo vlastnej izby. Stúpajú zo mňa nápady, myšlienky, ideály revolúcií. A potom príde útlm reality.
Tento štvrtok (a piatok) mi iba pripomenul, čo tu už bolo. Rebélia titulov, hotline novinárov s politikmi, s rachotom padajúci finančný systém... A k tomu pár periferných aktualít, ktoré už zajtra poslúžia tak maximálne štatisike.
No okrem tohoto hlavnéhu prúdu, z ktorého sa hlava točí tak, že človeku príde na zvracanie a to je trestné- (r)o(z)vracanie štátu, sa občas objavujú také príjemné, nadčasové, filozofické články. Páčil sa mi Daniel Hevier, ktorý s nadhľadom píše, že z vysoka ...(pozdravuje) na 99%, páčia sa mi úvahy o smerovaní spoločnosti, hlasy volajúce po skutočných autoritách vo verejnom priestore, ale aj kontextové úvahy o zmysle EU.
A toto všetko sa mi vlastne nepáči. Nepáči sa mi to preto, že keď otvorím sme.sk, neuvidím takýto článok, skôr uvidím, ž Niekto Niekoho zbavil mlčanlivosti, že Niekto Niekoho vydiera, alebo že Niekto chce meniť Lisabonskú zmluvu. Už by si naozaj mohli uvedomiť, že toto funguje len ako skrytý bulvár, že široká verejnosť sa v kontexte preaktualizovaného množstva správ stráca. To keď chcem vedieť, ako to vlastne je s Kalim a Ľubom, prečítam všetky články na nete a k tomu ich životopisy, pozisťujem doterajšie aktivity, dám si vypracovať ich osobnostné profily? A potom načo nám to spravodajstvo je?
..., že sú aj inšie články... Nuž, sú, ale niet kedy ich poriadne stráviť, lebo v tráviacom trakte informácií ich v okamihu rozožerú tony aktualít hodnotných na dva dni. A potom ťažko budem uvažovať nad jednou vetou- čo tým chcel vlastne pán básnik povedať...
Mám pocit, že potom už nezostáva pre nikoho iné riešenie, len mať takéto kráľovstvo, ako mám ja, keď potrebujeme čas na strávenie doby. Inak ona strávi nás. Lenže, nemám pocit naplnenia, keď chýba diskusia, nové nápady, intervencie iného myslenia. Mám pocit, že v mojej štruktúre myslenia sa strácam.
Dnes len toľko som chcel, že Slovensko, že svet aj trh aj spoločnosť a asi aj slnko- sú karciogény. A mne všetko toto chýba.
