Asi niečo v zmysle: „Veď to je okupácia!" alebo „Nie je to líbyjská vnútroštátna záležitosť?"
A asi by bola. Minimálne v prípade, keby ich ropa bola tak líbyjská, že ju nechceme. Že by ich ekonomika bola tak izolovaná, až by bola pre nás zaujímavá. A to by som do úvahy nebral, keby som bol nestanný.
Ale je tu vec, čo mi nedá spávať. Aký je rozdiel v tom, keď sa v mene demokracie „oslobodzuje líbyjský ľud" a keď sa v mene komunizmu poskytuje „internacionálna pomoc"? No dobre, sú to dve rôzne koncepcie fungovania spoločnosti. Ale čo legitimuje násilné presadzovanie demokracie a odsudzuje násilné obhajovanie komunizmu. A z odpovede na otázku vyjmime demokratické zmýšľanie.
Mám dobrý pocit, že demokracia je zrejme najlepším zriadením, aké kedy človek vymyslel a som rád, že som sa narodil tam, kde som sa narodil. Ale nemusel som.
Mohol som sa narodiť ako, len čisto teoreticky, chudobný Líbyjčan. Bojoval by som za svoju vieru a, pokiaľ by som nesklamal sám seba, za svoje ideály. A tie sa zďaleka nemusia páčiť Američanovi, Francúzovi a ani Slovákovi. Bolo by mi to jedno. Snažil by som sa dať svojej vlasti to, čo považujem za najlepšie pre ňu. A keď mi to pomôže dosiahnuť Dán, Francúz, Brit, prijmem, lebo sám nemám šancu. Čo ale odo mňa za to čakajú? My s bratmi v zbrani už máme nejakú predstavu, čo budeme robiť. A dúfam, že sa budem mať lepšie ako predtým. Aj moja rodina. A aj kamaráti. Dobre bude, my si to už nejako usporiadame...
No a potom prichádza čas na „učenie demokracii". Neviem, či už niekde tento proces prebehol úspešne. A ani to nebude podstatné. Podstatné bude, že nový režim dá ropu, asi za lepšiu cenu- veď sme mu pomohli...
Ešte stále bojujeme za demokraciu? Už sme ako ...
