Už skoro desať rokov pracuje vo fabrike, ktorej fungovanie pripomína aj na pomery takého Kocúrkova ešte takmer gorilie spisy. Prepúšťa sa takmer každé tri mesiace, straší sa prepúšťaním každý mesiac, ak nie týždeň. Stroje aj ľudia sa premávajú medzi Bytčou a Kysucami ako v lepšej paródii na optimalizáciu výdavkov. Tovar sa vracia s výhradami voči kvalite a organizovaná konkurencia z Číny potápa kedysi snáď najsilnejší strojársky podnik v Bytči. Menia sa majitelia, bývalého „tunelára" nahradzuje iný „skúsený manažér". Rozpredávajú sa budovy. Zamestnanci sú minimálne v jemnejšom zmysle slova vydieraní, najmä realitou. Mama je vďačná, že má prácu. A má na to dôvod, štatisticky.
Mama mi dala všetko, čo som potreboval a čo sa dalo zohnať. Vlastne dávala viac, ale čo na tom, nevedel som si to vážiť. A dodnes mi napríklad vypeká na internát bábovku, volá po skúške, či pohovore a snaží sa ma pochopiť. Prečo, je dobrá otázka akurát pre nás nerodičov, nie pre mamy. Mamy sa také nepýtajú.
Čo chcem povedať. Dnes som sa teda mojej maminy pýtal na voľby. Povedala, že voliť nejde, že každý si len nahrabe. Rozmýšľal som, ako ju nahovoriť, aby šla. Pred poslednými voľbami išla kvôli mne a volila ako ja. Lenže prečo by vlastne ona mala ísť voliť, keď oveľa vačší osoh uvidí, keď v ten deň umyje okná? Načo, keď (jej) každý len kradne? A keby aj mala ísť, ja ju o tom presviedčiť neviem. Veď moje okná sú možno ešte špinavšie.
