V poslednom čase nestíham prepínať okná prehliadača. Nie je to spôsobené nejakou poruchou môjho skillsoftvéru, jednoducho je toho zrazu príliš. Veľké nebezpečenstvo pamäťovým bunkám- valia sa na nás gigantické kauzy.
Až ma zaráža, ako sprudka sa spúšťa vulkanický dážď obvinení a obhájení, s akou silou sa naše polsubjekty (nech už to znamená pre každého čokoľvek) púšťajú do boja o preferencie, totiž naše hlasy. Na jednej strane tu máme „pôrodné bolesti“ nášho mýtneho systému, ako to nazval čerstvý otecko Vážny, na druhej strane opozíciu vítajúcu troch väzňov z pekelných podmienok Guantánama (aspoň tak nám bolo opisované). Nechcem tu lúštiť krížovku, v ktorej by bol tak či tak riešením len nejaký okrídlený výrok niekoho múdrejšieho ako ja, len dokázať, že všetky tie aféry dneška treba seriózne triediť na podstatné a politicky strategické. „I had a dream...“ hlásal vo svojej kampani Obama. Ja mám len strach...
Môj strach možno je opodstatnený, možno nie je. História mi dáva skôr za pravdu. Mám strach, že kampaň štýlu „Všetko a všetci sú zlí, len my sme perfektní“ nám ako národu zase raz zoberie chuť voliť. Celkom určite nás to čaká znovu. Celkový výsledok je taký, že voliť prídu tí, ktorí fanaticky podporujú jednu stranu barikády alebo tí, ktorý ju fanaticky odmietajú. (Samozrejme, slovo fanaticky je prehnané a je len pridanou chemikáliou pre rozpoznanie jasného kontrastu.) Ostatní zväčša neprídu a čaká nás zase krásny štvorročný „pokoj“.
Podľa mňa si predvolebná kampaň žiada niečo v jej rovine nevídané. Predstavme si, že si politický subjekt (ktorýkoľvek) prizná svoju vinu, v hocičom. A potom, „kto je bez viny, nech hodí prvý kameňom!“
Samozrejme, aj táto taktika sa dá zneužiť na demagógiu, len by sme sa posunuli do inej roviny. A ozaj, niečo by sa zmenilo. Kiežby, lebo doma pri správach sa už začíname nudiť.
