Vo voľbách v roku 2004 vyhral Gašparovič voľby ako symbol súboja s Mečiarom. Éra otca národa sa vtedy definitívne končila a pán prezident jednoducho stál na správnej strane, kde nebolo čo pokaziť. Volilo sa za Mečiara alebo proti nemu, nie za Gašparoviča.
Počas nasledujúcich volieb už preferenčne slovenskej politickej scéne celkom dominoval Ficov SMER. A ten si dobre všimol asi najpodstatnejšiu vlastnosť pána prezidenta, ktorou je osobná slabosť. Už počas mečiarovskej éry najprv napriek výčitkám svedomia zniesol „noc dlhých nožov" a neskôr aj protiústavné odstavenie rebelujúceho poslanca Gauliedera.
Práve opakovaná neschopnosť pána prezidenta zastať sa pravdy proti väčšine mu zabránila stať sa osobnosťou. A rovnaká vlastnosť ho obliekla do trička SMERu, ktorý si dobre zrátal, akého prezidenta potrebuje.
Dnes už je neskoro apelovať na jeho svedomie. Pán prezident sa s verejnosťou pomaly lúči. A je iróniou jeho osudu, že jeden zo svojich najvýraznejších priestupkov pácha tesne pred koncom svojho funkčného obdobia. Jeho zbytok totiž bude zrejme konformný. V situácii, keď krajinu celkom ovláda „jeho" SMER totiž nemožno očakávať, že sa mu na stôl dostane ešte nejaké ťažké rozhodnutie.
Ivan Gašparovič je smutný prezident. Možno sám, ak sa pomaly začína venovať svojej profesionálnej rekapitulácii, dnes pociťuje výčitky svedomia za činy, ktoré už nezvráti. Mohol by však spraviť aspoň jedno výrazné, chlapské gesto, za ktoré by si vyslúžil pochvalu. Podať demisiu.
