Zobudil som sa okolo pol siedmej ráno. Ako vždy, lenivo, neobratne a pomaly som sa nasúkal do šľapiek. Zašiel som do kúpelne atď... -prosto stereotyp pracujúceho človeka, ktorý má sem-tam pocit, že ani nevie, kde všetky tie dni sú a nevie sa ubrániť pocitu, že všetko je zbytočné.
Pred a po prijímačkách som často dostával otázku "Čo ak ťa neprijmú? Čo budeš robiť?" Najčastejšie, ba snáď vždy som odpovedal "zabijem sa."
Samozrejme, bolo to sarkastické a hlúpe, odpoveď som ani netušil. A tak ma stále častejšie, každý jeden môj pracovný deň napádala myšlienka, že možno tu, pri zbíjačke, lopate, kladive, betóne a klincoch aj stvrdnem. Prirastiem. Zvyknem si. Strašilo ma to...
V ten spomínaný deň, ktorému predchádzalo spomínané ráno, bol upršaný. Asi tretíktrát, okolo 14:30 sme sa narýchlo pred dažďom skryli do nášho Fordu transit a od kamoša som si vypýtal mobil na internet. Dnes mali byť zverejnené výsledky. A aj boli.
Zadal som priezvisko, rodné číslo a na malom displayi mobilu som hľadal kolónku "rozhodnutie komisie". Dočítal som sa "prijatý na základe prijímacieho konania".
Ťažko to opísať, aj ja sám som čakal zimomriavky na rukách, výkriky radosti a tak ďalej. Nestalo sa. Bol som však vnútorne šťastný, spokojný. Cítil som sa sebavedomejší, cieľavedomejši a vyrovnanejší. Mám to v rukách!
