„Poriadok musí byť!“, s píšťalkou na ústach ukázal nejednému nespratníkovi, kde je jeho miesto. V Číne Kudžo nikdy nebol a asi už nikdy nebude, vidí to tak, keď sa na seba pozrie do zrkadla. Čo-že-je-to-päťde-siat-ka-keď-sa-pá-čia-mám-dievčatká....Ešte si ja pohár vína vypijem, hovorí si pri holení. Hľadí do zrkadla, ale vidí úplne iné veci. Ako sa prejde po Námestí nebeského mieru a Číňania ho budú zdraviť, kývať hlavou, tak ako kedysi Maovi, teraz Kudžo-Ce-Tungovi. „Ešte nie som starý!“, zakričí Kudžo na chlapa v zrkadle a chvatne si utrie penu na ústach. Zo zlosti zodvihne telefón a dá postaviť pre dôchodcov stacionár. Taká stanica pre starších a pokročilých. „Hej, aj prezidenta, hej!“ Radšej, keby si zarezal do tváre, keď mu to napadlo. Pri otvorení stacionára stáli na chodníku tie štyri hovadá, čo mu konkurovali pred voľbami. Satrý Ujo sa rozbehol a takmer im podal ruku. „Aj jemu treba stacionár,“ zašomral nahnevaný Ku-Džo a sníval si ďalej o čínskom námestí. Odmalička sa bál letieť, preto mu išli všetci z miestneho letiska na nervy. Veľmi ho potešilo, keď našli tú bombu a Poprd bol na všetkých stránkach internetu. Nech prídu všetci aj potom, keď sa prejde s členmi Ústredného výboru Strany Malých Energických Robo-tov po svojom vlastnom námestí Nebeského mieru.
