K Všeobecnej deklarácii ľudských práv môžeme mať rôznypostoj a ja sám mám výhrady k niektorým článkom, ktoré podľa môjhonázoru nedefinujú „práva“, ale sociálne požiadavky. Napriek tomu je tentodokument mimoriadne významný, pretože to bolo prvýkrát v dejinách, keď saviacero krajín dohodlo na tom, že existujú univerzálne práva, ktoré platianaprieč hraníc medzi štátmi a pre všetkých ľudí „bez ohľadu na odlišnostiakéhokoľvek druhu, ako sú rasa, farba pleti, pohlavie, jazyk, náboženstvo,politické a iné presvedčenie, národný alebo sociálny pôvod, majetok, rodovéalebo iné postavenie.“ (Článok 2)
Napĺňanie Všeobecnej deklarácie ľudských práv v praxinebolo jednoduché ani v krajinách s dlhoročnou tradíciou demokracie.V USA sa niektoré ustanovenia, týkajúce sa rovnosti bez ohľadu na rasu,uviedli do praxe až v polovici 60-tych rokov a napríkladv Švajčiarsku získali ženy právo voliť až v roku 1971 (na federálnejúrovni), v regionálnych voľbách v kantone Appenzell Innerrhoden toto právoženy získali dokonca až v roku 1990.
Napriek tomu však môžeme bez prehnanej skromnosti tvrdiť, žev dodržiavaní ľudských práv je „západná civilizácia“ o pár krokov predostatným svetom. Ak však veríme v univerzálnosť ľudských práv, nemali bysme sa uspokojiť tým, že v našich krajinách s ich dodržiavaním nie súzásadné problémy (pretože tvrdiť, ženie sú žiadne problémy, žiaľ nie jena mieste).
Vo svete sú desiatky krajín v ktorých sú ľudské právaa občianske slobody hrubo porušované. A kto iný ako demokratickékrajiny, rešpektujúce ľudské práva a občianske slobody ako aj princípyprávneho štátu, by sa mali zaujímať o situáciu v iných krajinách.Napríklad v Číne, v Severnej Kórei, v Barme, na Kube,v Bielorusku, v Turkménsku, v Uzbekistane, v Kazachstane, v Iráne,v Líbyi,v Sudáne (Darfur) alebo v Zimbabwe (to nie je samozrejme vyčerpávajúcizoznam krajín, ktorých vlády a vládcovia porušujú ľudské práva).
Lenže čoraz častejšie sa stáva, že demokraticky zvolenípolitici robia ústupky z týchto princípov kvôli ekonomickým záujmom.Naposledy sa takto prezentovala Európska únia. V snahe zlepšiť svojeekonomické postavenie na africkom kontinente, ktoré sa dostáva pod tvrdý konkurenčnýtlak zo strany Číny, pozvala na Summit EÚ-Afrika v portugalskom Lisabone všetkýchnajvyšších predstaviteľov afrických krajín. Vrátane prezidenta, teda skôrdiktátora, Zimbabwe Roberta Mugabeho. Napriek tomu, že v roku 2002 na nehoEÚ uvalila zákaz vstupu na územie únie, kvôli zmanipulovaniu prezidentskýchvolieb. Lenže predstavitelia ostatných afrických krajín sa za Mugabeho, ktoréhovnímajú ako symbol boja proti kolonializmu, postavili a pohrozili, že naSummit neprídu, ak nebude môcť prísť aj prezident Zimbabwe.
Áno, je ťažké konkurovať komunistickej Číne, ktorá bezproblémov obchoduje a investuje v ktorejkoľvek africkej krajine,pričom vládcom danej krajiny nevyčíta porušovanie ľudských práv, ktorých sasami čínski komunisti dopúšťajú vo svojej vlastnej krajine. Ale klesnúť naúroveň Číny v snahe vyrovnať „konkurenčnú výhodu“ čínskych komunistov jenedôstojné pre demokraticky zvolených politikov. A nemorálne. Česť EÚzachraňovala Veľká Británia, ktorej predseda vlády Gordon Brown ako aj ministerzahraničných vecí David Miliband sa odmietli na Summite zúčastniť. Milibandtoto rozhodnutie odôvodnil slovami: „Bolo by absurdné pre premiéra alebo premňa, sedieť vedľa Roberta Mugabeho počas diskusie o dobrom vládnutía ľudských právach a tváriť sa, že v Zimbabwe neprebieha absolútnyrozpad.“ Mimochodom, tento postoj labouristických politikov ocenili aj opozičníkonzervatívci.
Zo zvyšných dvadsiatichšiestich krajín EÚ, ktoré boli naSummite zastúpené premiérmi alebo ministrami zahraničných vecí, sa väčšinavyhla výraznejšej kritike Roberta Mugabeho a jeho režimu. Z toho, čodiplomati „vyniesli“ spoza dverí pre verejnosť (aj médiá) uzavretých rokovaní,sa zdá, že „ústasi otvorila“ iba nemecká kancelárka Angela Merkelová a predstavitelia Dánska,Švédska a Holandska. Aspoň podľa toho, že Robert Mugabe vo svojom prejavena Summite označiluvedené krajiny ako arogantný „štvorspolok“. Osobne mi je ľúto, že sak týmto krajinám nepridalo aj Slovensko, ale po nedávnom postojinajvyšších slovenských predstaviteľov ku kandidatúre Kazachstanu na postpredsedajúcej krajiny OBSE som to ani nečakal.
No a nakoniec. Čo Európska únia zo svojho servilnéhopostoja k africkým predstaviteľom vyťažila? Nič.Lídri Európskej únie a Afriky síce podpísali na záver dvojdňového Summitu všeobecnú,formálnu a nič neriešiacu dohodu o strategickom partnerstve dvochkontinentov, ale ten najdôležitejší dokument, kvôli ktorému sa celý tentocirkus zorganizoval, teda Európske partnerské dohody o voľnom obchode medziEÚ a jednotlivými africkými krajinami ostali nepodpísané.
Jediný víťaz je teda Robert Mugabe, ktorý sa napriek zákazucestovania do EÚ na územie únie nakoniec predsa len dostal a dokonca siposedel za okrúhlym stolom s predstaviteľmi európskych demokratickýchkrajín. Čo nepochybne prostredníctvom štátom (teda ním) ovládaných médiípoužije na posilnenie svojej legitimity („však sa pozrite, že ma demokratickyzvolení európski politici berú ako svojho partnera a legitímnehopredstaviteľa Zimbabwe“) ako aj na svoju oslavu ako „neohrozeného ochrancu záujmovľudu Zimbabwe a všetkých Afričanov“.
Náš Robert sa svojmu menovcovi našťastie zatiaľ nevyrovná,aj keď marxistický základ majú spoločný. Ale aj nášmu Robertovi vadia niektoréÚstavou zaručené práva. Naposledy právo na majetok, ktoré Robertovi prekáža prisplnení nepremysleného sľubu o dostavaní diaľnice z Bratislavy doKošíc do konca volebného obdobia. A tak jeho minister pripravil návrhzákona o vyvlastňovaní súkromného majetku, ktorý porušuje Ústavu Slovenskej republiky:
„Každý má právo vlastniť majetok.“ - čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky
„Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva jemožné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a zaprimeranú náhradu.“ - čl. 20 ods. 4 Ústavy SR
„Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.“ - čl.12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
„Pri obmedzovaní základných ľudských práv a slobôd sa musídbať na ich podstatu a zmysel.“ - z čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
Mimochodom vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv sú ajtakéto ustanovenia:
„Všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo na rovnakúzákonnú ochranu bez akejkoľvek diskriminácie.“ (Článok 7)
„Každý má právo vlastniť majetok tak sám, ako aj spolu sinými. Nikoho neslobodno svojvoľne zbaviť jeho majetku.“ (Článok 17)
„Každý má právo na účinnú ochranu príslušnými vnútroštátnymisúdmi proti činom porušujúcim základné práva, ktoré mu priznáva ústava alebozákon.“ (Článok 8)
Salámová taktika je najnebezpečnejšia. Nenechajme sipostupne „okrájať“ svoje občianske práva!
