Preto si komunisti aj v bývalom Československu dávali záležať na tom, aby sa na voľbách zúčastňovalo 99,9% občanov z ktorých 99,9% odovzdalo hlas kandidátom Národného frontu (lebo veď iní kandidáti ani byť nemohli).
Na druhej strane „komančov" znervózňoval akýkoľvek náznak nesúhlasu s režimom a s oficiálnou ideológiou marxizmu-leninizmu, ktorá bola režimom označovaná za jedinú správnu. A preto prenasledovala (a zatvárala) disidentov a kohokoľvek, kto si dovolil verejne vysloviť kritiku režimu a požadoval hoci len mierne zmeny (príkladom je Sviečková demonštrácia).
Kuba v tomto smere nie je výnimkou. Keď v roku 2003 skupina kubánskych disidentov zorganizovala petíciu (tzv. Projekt Varela) v ktorej žiadala prepustenie politických väzňov, diskusiu o niektorých zákonoch, možnosť zakladať politické strany a právo zhromažďovania, komunistický režim poslal do väzenia 75 disidentov ktorí sa podieľali na akcii. Kubánski predstavitelia verili, že to bude nielen dostatočná výstraha pre 11 tisíc Kubáncov, ktorí petíciu podpísali, ale aj pre kohokoľvek ďalšieho, kto by sa pokúsil spochybniť Castrov režim. A tiež podľa príslovia, „zíde z očí zíde z mysle" vytvorí v Kubáncoch pocit, že na Kube nie je nikto kto by bol proti režimu.
Túto taktiku komunistickému režimu hneď od začiatku kazí skupina matiek, manželiek a dcér uväznených disidentov známa pod menom Dámy v bielom (Damas de Blanco). Každú nedeľu po rannej omši vyjde z kostola Santa Rita v havanskej štvrti Miramara asi tridsať-štyridsaťčlenná skupina žien. Spoločne prechádzajú ulicami a potichu, v bielych odevoch symbolizujúcich mier a nádej, žiadajú prepustenie svojich blízkych.
Napriek tomu, že je nejde o žiadne masové a už vôbec nie násilné protesty a pokusy zvrhnúť režim silou, kubánsky komunistický režim tieto pravidelné tiché a pokojné demonštrácie iritujú v maximálnej možnej miere. Kazia totiž imidž "jednoty ľudu" na ktorom si komunisti dávajú záležať a nedávajú zabudnúť na disidentov a Projekt Varela (pričom komunisti si dávajú tiež záležať na tom, aby sa na niektoré udalosti z minulosti zabudlo, prípadne rovno prepisujú minulosť, čoho svedkami sme boli aj my v rokoch 1948-89).
A navyše, obviňovanie pokojne sa prechádzajúcich žien z terorizmu (čo je komunistami obľúbené obvinenie protikomunistickej opozície) nefunguje. Preto majú kubánski komunisti z Dám v bielom taký strach.
Pred pár rokmi som čítal takú vetu - „Narodil som sa v socializme, nechcem v ňom zomrieť". Aj ja som sa narodil v komunistickej diktatúre a vďaka bohu (a ľuďom čo sa vzopreli režimu nielen v novembri 1989, ale aj oveľa-oveľa skôr), v nej už dnes nežijem. Rád by som túto možnosť doprial aj Kubáncom. Preto dnes pôjdem na Pochod solidarity s kubánskym hnutím Dámy v bielom (o 17.00 hod. na Námestí slobody v Bratislave).
