Najčastejšie sa v prospech schválenia eurovalu argumentuje katastrofickými scenármi, ekonomického krachu v takmer v celej Európe. Podobne začal pred pár dňami svoju argumentáciu aj Klaus Regling, šéf EFSF: „Žiadna krajina sa nevzdá eura dobrovoľne; pre slabšie krajiny by to bola ekonomická samovražda, podobne pre silnejšie krajiny. A politicky by Európa bez eura mala iba polovicu svojej hodnoty."
Druhá veta jeho vyjadrenia presne vystihuje to, o čo pri eurovale v skutočnosti ide. Nejde o záchranu Grécka. Dnes už takmer neexistuje ekonóm, ktorý by tvrdil, že euroval zachráni Grécko pred štátnym bankrotom. Nejde ani o záchranu ďalších krajín EÚ (na záchranu tých menších by stačila aj súčasná výška eurovalu, v prípade ak sa do problémov dostane Taliansko, tak nepomôže ani navýšený euroval). Nejde o záchranu európskych ekonomík.
Európski politici dnes zachraňujú politický projekt zjednotenej Európy. Pretože rozpad eurozóny (hoc aj nie totálny, ale iba vo forme odchodu niektorých problematických a problémových krajín) by bol prehrou politikov, ktorí už dlhé roky hovoria o potrebe neustáleho prehlbovania európskej integrácie ako jediného možného spôsobu existencie mierovej a prosperujúcej Európy.
Všetci títo politici by museli pripustiť, že sa mýlili. Že zavedenie jednotnej európskej meny v tej podobe ako bolo uskutočnené, bol politický projekt, ktorý nerešpektoval ekonomické zákonitosti a ako taký bol omylom.
Zrejme prvýkrát v dejinách európskej integrácie by sa Európska únia musela vrátiť o jeden krok späť. Pričom by to nemusel byť jediný krok späť. Podobných omylov, s menej dramatickými následkami, sa eurointegrační politici dopustili viac. A po rozpade eurozóny (či už úplnom alebo iba čiastočnom), by sa občania EÚ začali možno kritickejšie pozerať aj na ďalšie politiky Európskej únie.
Tomu chcú eurointegrační politici zabrániť stoj, čo stoj. Nech to stojí, čo to stojí. Ale platiť to nebudú politici. Platiť to budú občania.
