Od vtedy som chodieval von castejsie a castejsie, pacilo sa mi objavovat nezname zakutia na inych uliciach, dvihat poklopy vymenikovych stanic a objavovat vnutra tychto smradlavych sucasti nasich sidlisk. Pamatam sa ako v jednej z tychto nazvyme to Kanalov sa usadila rodina bezdomovcov. Ako deti sme tam chodievali a hrali sa ze je to bunker z druhej svetovej vojny a my sme vojaci a, a ved viete ako to deti vsetko inak prezivaju.
Jedneho dna vsak nas bunker napadli. Napadli nas pocernejsi obcania a nas bunker obsadili. Tri dni sme sa snazili dobyjat ale velmi sme sa bali co i len priblizit k utocisku nasich detskych vojnovych snov. Az jedneho dna sa moj kamarat odvazil a poklop nadvihol. Po par minutach rozhovoru sme s nepriatelmi nadviazali celkom priatelsky kontakt. Nepriatelia nas prosili aby sme im priniesli 10 korun na chlieb, ze im dochadzaju zasoby. A my ako chrabri vojaci sme pekne pochodovali domov a prosili kazdy o 5 korun na keksik. Stretli sme sa pred obchodom s velkym odhodlanim ze aj ked je to nas nepriatel predsa mu musime pomoct. Kupili sme Chlieb a dokonca vyslo aj na jeden keksik.
Uvedomili sme si ze toho naseho vojnoveho ne-priatela nemame az tak radi a keksik sme si vsetci styria pekne rozdelili pred obchodom a vrhli sa do pochodu za obhajenie nasej pevnosti. Chlieb sme ponukli nasmu nepriatelovi ako vykupne za nas uz asi aj tak navzdy strateny bunker. No v tom sa neprietel z brlohu vyrutil ako cert, chlieb roztrhal, rozkopal po celej ulici a my sme len nemo pozerali a pomalicky sme sa stavali na ustup.
Prva rana ulice, prva rana osudu. Nevedeli sme preco, co sme spravili zle, ved chceli 10 korun na chlebik a my sme im ho priniesli. Preco nas chcel ten pan zbit, preco tak zuril, ved my sme mu chceli len dobre. Bolo to jedno z nasich dobrodruzstiev a nejako sa to vymklo z pod konroly.
Stretli sme o cosi starsieho, skuseniejsieho kamarata ale stale tiez "vojaka" a rozpovedali sme mu nasu neuspesnu misiu. Dostal napad. Prisiel k poklopu a vravel ze mame tych 10 korun ze ked chce nech si po nich vyjde von, pocernejsi muz nelenil a vysiel von. No ten nas starsi kamarat, medzicasom sme ho povysili na generala, sa skryl za lavicku a presne mierenymi kamenmi triafal nasho nepriatela. Vtedy som si uvedomil ze pistole na kapsle vysli z minuty na minutu z mody a moderne sa stali kamene.
Odpstupom casu je mi jasne ze nase konanie nebolo spravene ale citili sme porazku, citili sme ze sme cloveku chceli pomoct aj ked sme to zaobalili do snov o vojakoch a bunkroch ale ozaj sme si uvedomovali ze ten clovek nema kde byvat a on za nasu pomoc nas chcel zbit alebo v lepsom pripade len zastrasit a vymamit par drobnych na alkohol. To sa mi vrylo do pamate, na to si spominam ako na prvu ranu ulice, kde predtym vojny o loptu, auticka nemali zmysel ale teraz sme bojovali o nasu cest. Kapsle ostali v sufliku a vo vreckach som nosil von uz len paste.
Moj poulicny pribeh bude pokracovat.
