Po pár minútach vstane. Vždy vstane a premôže svoje unavené telo, ktoré tak túži naďalej objímať mäkký, teplý vankúš. Ešte s polo rozlepenými očami hľadá pri posteli papuče a tackajúcou chôdzou sa vydá na cestu do kúpeľne kde vrabčou silou potočí vodovodným kohútikom. Bez rozmýšľania dopraje pleti osviežujúci účinok vody. Pocit zimy ju donúti obliecť jej skoro obnažené telo, na ktorom je badať jemné stojace chĺpky. Pocíti hlad. Priam sovími očami sonduje chladničku a jej obsah, z ktorého by si mohla dopriať chutné raňajky a v prípade ak stihne, urobiť desiatu do školy. Je pomaly a má pokojné ráno až dokým sa neprejaví pôvodca stresu, arogancie a nenapraviteľnej zlosti. V kútiku duše si opakuje, že to bude dobré lebo o chvíľu vyjde z domu, nohami sa ponorí do bieleho snehu a bude dýchať čerstvý, mrazivý, ranný vzduch. Pri zamykaní brány pocíti úžasný pocit uvoľnenia a slobody (aj keď je to len cesta do školy). O 7:30 zastaví pre ňu auto, ktoré šoféruje jej spolužiačka s diablikom v tele a za sebou má všetkých členov ich posádky. Rada ich vidí. Pri pohľade na cestárov odhŕňajúcich cesty mali tiky vytiahnuť telefóny a zachytiť túto ojedinelú udalosť. Cestou sa trošku kĺžu, ale do cieľa dorazia so všetkými končatinami. Počas vyučovacích hodín cítiť radosť i smútok, aktivitu, aj nudu. Tiež je počuť hlasný smiech z ich „hnilého kúta", ktorý ozvučuje celú triedu.
Zvoní a ona sa opäť môže nadýchať čerstvého vzduchu. Počas cesty domov rozmýšľa čo všetko ju ešte dnes čaká a čo si musí pripraviť do školy, avšak ešte stále nestráca optimistický výraz v jasnej tvári.
Čas pokročí na večernú hodinu. Po dlhom dni túži po silnom objatí, dotyku teplých nežných rúk, po očiach chrliacich pochopenie a cit...to úplne stačí!
Niekto si pomyslí: „bežne prežitý deň", ale ona si povie: „keby tak veľmi chcem vždy si nájdem niečo zlé na každom dni, ale ja hľadám tie najkrajšie minúty, ba čo i len sekundy, ktoré som prežila počas tohto „bežného dňa!"
NASLEDUJÚCI DEŇ
Je ráno, pracovný deň, na ktorom jej záleží!
