Z písmeniek si skladáme svoje obranné múry a čakáme, že nás ochránia od následkov našich slovných hier. Za slová, ktoré povieme akože ironicky, schovávame pravdu. Po 15 minútovom rehote nám zrazu dôjde, že na každej srande je kúsok pravdy. A úsmev zmrzne.
Za dlhánske súvetia maskujeme pravdu, ktorú na rovinu, priamočiaro a stručne povedať nevieme.
A všetky tie city a myšlienky, ktoré majú byť obšírne rozpísané, vyslovené, zhŕňame do dvoj- maximálne troj slovných viet. Hoci si zaslúžia všetky tie omáčky dookola a lingvistickú pestrosť.
Nehovor mi dlhočizné blabla, len aby si oddialil chvíľu, kedy mi povieš, že čo bolo, už nie je. Nepridáva ti to na šarme, ani to nehovorí o tvojom IQ, keďže sa už pri tretej vete zamotávaš. Nechcem počuť tvoje výhovorky, ktoré si len (ne)šikovne odkukal z lacných amerických filmov.
Smutné je, že sa ešte aj rovnako lacno tváriš.
Nechcem čítať tvoje maily, v ktorých sú len slová. Slová, ktoré píšeš len preto, lebo napísané vyzerajú krajšie, ako v skutočnosti sú. Nechcem počuť to, čo si myslíš, že bude znieť poeticky, alebo bude vo mne nechávať tri bodky. Hoci viem, že je tam bodka.
Nerob si zo slov len prostriedok, ako ma nestratiť úplne, hoci vieš, že si ma stratil dávno.
Niekedy len mlčím. Lebo niekedy nie je čo povedať. Poslednú dobu sa strácam v tej obrovskej záplave slov, ktoré hovorím, počujem, čítam a píšem. Dnes sa nenosí komunikovať na úrovni, nenosí sa dávať pozor na to, čo sa povie. Nenosí sa sľubovať a plniť sľuby, lebo...ach, prosím vás.
Občas sa slová menia na prázdne blabla a neoplatí sa ich ani hovoriť, nieto ešte počúvať. A potom sa čudujeme, že sa nám pod rukami rúca náš malý, krvopotne vybudovaný svet.
Bodaj by nie, keď namiesto komunikácie len bla-bla-bľaboceme.
