Katarína Kunová
Cudzinci
Po dlhom a náročnom týždni v práci som v piatok večer neočakávane vyrazila do mesta. Skvelá spoločnosť v podobe spolužiačky zo strednej školy, s ktorou sme akoby súčasne dospievali a vždy mali čo rozoberať.
Kučery. Znamienka. Sny. Viera v Boha. Rulandské šedé. Citlivosť. Empatia. Nedochvíľnosť. Hačkovanie. Knihy. Hudba. A príliš veľa myšlienok. Zoznam autorových rubrík: Pozorovanie, O nás, dievčatách, Obyčajnosti, Blablabla, Súkromné, Nezaradené
Po dlhom a náročnom týždni v práci som v piatok večer neočakávane vyrazila do mesta. Skvelá spoločnosť v podobe spolužiačky zo strednej školy, s ktorou sme akoby súčasne dospievali a vždy mali čo rozoberať.
Najväčšia sila prichádza, keď uschnú slzy. Vedela som to vtedy, keď som bola v tmavom apartmáne na hoteli a plakala za ním. Nebola to žiadna láska, ani nikdy nemala byť. Napriek tomu som tam stála pri okne, sledovala ratraky a súťažila s vetrom, kto clivejšie zavýja. A vyhrala som.
Každé ráno skoro vstáva a chodí do svojho malého kvetinárstva. Keď si dá minisukňu, častokrát zastaví premávku áut, nad čím len mykne plecami a usmeje sa. Odomkne zámku na mreži do jej farebného kráľovstva a vždy sa obchodu pozdraví. Je až pozoruhodné, aký blízky vzťah má k tomu miestu. Bodaj by nie, keď si ho vybudovala vlastne z ničoho a každú jednu drobnosť v ňom si poctivo oddrela. A to všetko sama.
Jeden z najzaujímavejších vzťahov vôbec. Pohľad do minulosti prezrádza, že deti rodičom vykali a mali pred nimi rešpekt. V súčasnosti je ťažko povedať, kto koho vychováva. Či je dieťa vychovávané rodičom, alebo rodič dieťaťom.
Vždy je to rovnaké. Hostia prídu na recepciu, odovzdajú občianky, ja im dám kľúče od izieb, poprípade ich informujem o tom, čo, kde a ako. Po pár hodinách sa zabývajú, do umytých skriniek v izbách uložia svoje veci a do toľkokrát použitých poličiek uložia svoje lyže. Akoby boli prví. Akoby izba bola odjakživa ich.
Písmenká. Slová. Vety. Do vienka sme dostali schopnosť rozmýšľať. Schopnosť rozprávať. Bohužiaľ sme prišli na to, aké jednoduché je slová zneužívať. A tak sme sa naučili aj celkom obstojne zahovárať a klamať.
Silvester 2008. Ako recepčná na hoteli v horách som tesne pred polnocou nedokázala potlačiť slzy tlačiace sa von. V stave maximálnej pohotovosti som sa skryla do najtmavšieho kútika, kde ma nikto neuvidí a nikto nebude nič chcieť. Trošku som si pokvílila, utešujúc sa, že vždy lepšie dorevať sa na koniec starého roka, ako začať so slzami ten nový.
Už pár rokov sa mi formuje zoznam vecí, ktoré na Vianociach milujem, kým ako dieťa som šalela za darčekmi, teraz sa teším na drobnosti. Presne tie, ktoré sú vo svojej drobnosti obrovské a bez ktorých to proste na Vianoce nejde.
Drala som s nim stredoškolské lavice. Dlhánske hodiny kreslenia sme si krátili listovaním v Elle, híkali sme nad Haute Couture od Johna Galliana a donekonečna snívali, ako raz urobíme dieru do sveta.
Jesenné čižmičky do dažďa kráčali po mokrých chodníkoch. Kráčala som v nich a potichu klopkala.
Opäť jeden z tých sobotných večerov, kedy s Vivrrr sedím na čaji v našej niekedy obľúbenej kaviarni. Jeden z tých večerov, na ktorý sa celú sobotu pri utieraní podlahy tešíte, kedy sa stretnete s priateľmi, aby ste mohli rozoberať udalosti piatkovej noci.
Páni, dnes sa mi fakt ťažko dýcha. Pôvodný plán vyfajčiť len 5 cigariet za deň som akosi nesplnila. Celý tento týždeň som si vravela, že je na čase prestať, alebo to aspoň obmedziť. Neprestala som. Ak nepočítam úspešný utorok, tak ani neobmedzila.
Hurá, hurá, dnes sa Mrázik zmiloval nad mojimi modlitbami a ráno sa mi z okna ponúkal pohľad na zasneženú ulicu. Mrázik je asi busy, lebo zatiaľ to nevyzerá ako rozprávková krajina. Pravdepodobne mu bolo trápne, že sme stále smelo chodili v teniskách. Uprostred novembra. A tak aspoň trošku nasnežil.
Podľa výsledkov posledných volieb prezidenta v USA, by sa dalo povedať, že v Amerike je možné naozaj všetko. Prvý čierny, vlastne mulatský prezident v Bielom dome. Celá história a šarvátky medzi bielymi a čiernymi sa zrazu zdajú absurdnejšie ako kedykoľvek predtým.
Skoré a neuveriteľne hmlisté. Stála v jeho košeli pri okne, hľadela na prebúdzajúce sa mesto a pila čiernu kávu. Bez mlieka, lebo ho včera zabudla kúpiť.
Sledujem ľudí okolo seba. Zisťujem, že čím viac toho majú, tým menej sú šťastní. V podstate sa nemám na čo sťažovať. Mám všetko, čo chcem. Mám všetko, po čom som kedy túžila. Tak prečo potom nie som šťastná?
Štatistiku o tom, koľko pavúkov v spánku za rok priemerne spapáme si radšej ani nepredstavujem. Odjakživa mám totižto panický strach z pavúkov. Neviem, či je to tými ich nohami, s ktorými neuveriteľne rýchlo pohybujú, alebo tou guličkou, ktorá by sa dala nazvať telom. Jednoducho ma udivujú i desia zároveň.
Alebo keď po veľkom citovom a myšlienkovom boome, príde oddychový čas. Prázdno.
Keď som bola malá, na hodinách náboženstva nás učili, že treba robiť dobré skutky, aby sme šli do nebíčka a mohli sa hrať s anjelmi. Lebo ak budeme zlí, nielenže nám dá mama na zadok, ale pôjdeme do pekla k čertovi.