Približne prvý týždeň- dva nás baví s bázňou hľadieť na malý predmet a spomínať na miesto, odkiaľ sme ho priniesli. Rovnako nás baví ukazovať ho priateľom a akože nič poznamenať: „Aaaa, myslíš tie ručne vyrezávané presýpacie hodiny s perleťovým zdobením? No tie sme si priniesli z dovolenky z Thajska...“
Napokon, po nejakom čase chytáme každú sobotu mierny záchvat šialenstva, keď treba všetky nakopené suveníry zložiť z poličky a utrieť z nej/z nich prach.
A keď prejde ďalšia doba, sú to už len dekoratívne predmety a len občas nás napadne, čo sú zač a prečo sa ocitli na našich poličkách.
Rozmýšľala som o inom druhu suvenírov. O citových suveníroch. V niečom sú si s tými hmotnými podobné, ale inak sa porovnať nedajú.Môžeme ich nazvať spomienky. Ale to je len taký pracovný názov, pretože to, čo mám na mysli myslím, zatiaľ nemá pomenovanie.Mohli by to byť napríklad citveníry.
Sú to tie na prvý pohľad nepatrné záchvevy niečoho v našom vnútri, keď si spomenieme na drobnosti, ktoré sa nám na niekoho viažu. Každý človek, ktorého v živote stretneme a máme s ním nejaký hlbší vzťah /nemám na mysli len ten partnerský/, sa nám vlastne dostane pod kožu a rovnako, ako si on vezme z nás určitý suvenír, vezmeme si my z neho.
Citveníry nie sú hmotné. Sú to len citové pozostatky niečoho.
Niečoho, čo bolo a bolo to krásne, až kým niekto druhý toľko krásy nevykryl, alebo niečoho, čo sme už nemohli trpieť my, alebo niečoho, čo ani poriadne nezačalo.
Bol v mojom živote človek, ktorého som nemilovala, ale mali sme medzi sebou krásne čudný vzťah. Až kým neochladol a potichu neskončil.
Občas, keď mám melancholickú náladu, sa mi v mysli vybavia drobnosti, ktoré sa s ním spájajú. Mohla by som to opisovať stovkami slov, všetky tie intímne chvíle (nie sexuálne) a citovať všetky tie slová, čo boli povedané. Ale nepocítite to, čo pri tých spomienkach cítim ja. Z pomyselnej poličky beriem ten citvenír a medzi prstami ho obraciam.
Spomínam a niečo v mojom vnútri sa zachveje. A je mi ľúto, že práve tieto chvíle nemajú svoje hmotné suveníry. Áno, mohla by som si v každej podobnej situácii všetko fotiť (alebo zbierať kamienky po ktorých chodím a na každý si fixkou napísať dátum, čas a presné zemepisné súradnice) a potom to všetko ukladať do krabičky. Pravdepodobne by mi to len zaberalo miesto v mojej, nie práve gigantickej, izbe a aj tak nikdy nebudú také čarovné ako citveníry.
Takže som v podstate rada, že to všetko, čo zažijem mám v sebe a len ja viem, ktorý citvenír je z akého miesta a ku komu ma viaže.
Po čase sa však aj s citvenírmi stane to, čo so suvenírmi. Na pomyselnej poličke v našom vnútri zostanú tak dlho, až kým nás neomrzí z nich neustále utierať prach a jednoducho ich presunieme na poličku s označením DEKORATÍVNE a prestaneme riešiť. Riešime ich len občas, keď tie nové citveníry pre nás nemajú takú hodnotu ako tie staré.
A občas tie už dekoratívne presunieme spať, lebo sú aj po čase príliš vzácne a bez nich sa žije akosi ťažšie.
