Vedela som to aj vtedy, keď som sedela na lavičke o ulicu nižšie a plakala nad nielenže rozliatym mliekom, ale aj nad črepinami z jeho krčahu zapichnutými v nohe. Vlastne som vtedy plakala kvôli viacerým črepinám, nielen tým od krčahu.
Pred mnohými týždňami mi Vivrrr hľadela do očí a pýtala sa, čo mi je. Nič. Nie vážne, veď nie som slepá. Čo je?
Ti vravím, že nič.
Lebo naozaj nič. Necítim.
Nič. Nevidím.
Po ničom. Netúžim.
O ničom. Sa mi nesníva.
Kvôli ničomu. Sa ráno budím.
V ničom. Nenachádzam zmysel.
S ničím. Už nebojujem.
Nič. Nie ako to nič, ktoré poviete na otázku „Čo sa deje?“, pričom sa očividne niečo deje, lebo vám buď po tvári stekajú slzy, alebo vám od zlosti ide prasknúť krčná tepna.
Nič ako nič, keď sa proste nedeje nič, nič nemá zmysel a nič vám nedokáže urobiť radosť.
Včera som bola prvýkrát za posledné roky väčšinu dňa ticho. Púšťala som si dookola jednu pesničku, ronila krokodílie slzy a ak som stihla, sledovala ekvalizér. Vždy, keď teta zaspievala vyššie posadený tón, zdvihol sa vysoký komínik a potom zase klesol. Tá pesnička bola v nedeľu nová, dnes už viem jej text naspamäť. Bol to teda dlhý deň.
Napadlo ma, že život je ako ekvalizér.
Možno si Boh na preskačku púšťa naše životy na obrovskej plazme a keď vidí, že to tam hrá a komíniky životných úspechov poskakujú v priemernom rytme, usmeje sa a povie si, že tak je to dobre. Nechám tento život hrať, nepotrebuje zmenu rytmu. Niekoho život poskakuje v rytme šialeného techna a vtedy možno zbystrí pozornosť a zariadi, aby toľko nehopsal a zošle mu do cesty nejaký ten zádrheľ v podobe slaďáku. Aby sa ukľudnil a nemyslel si, že všetko sa dá zvládnuť len tak, tuc-tuc.
Boh asi najviac zaostrí na ekvalizér, ktorý hrá pomalú serenádu bez spevu a komíniky nestúpajú ani neklesajú. Držia sa v jednej línii. Neposkakujú. Nehrajú. Akoby dožívali. Vtedy otvorí Youtube a hľadá pieseň, ktorá serenádu odplaší, zamieša tóniny a život bez zmyslu zrazu nájde ten svoj rytmus. Komíniky začnú prežívať každý tón, veselo poskakujú a neboja sa ani tých najvyšších stupienkov. Človek naplno prežíva každý nádych a výdych, každý úsmev a objatie, každý dotyk a bozk, každý krok i rutinu, ako umývanie zubov, či nákup v Tescu.
Niekedy trvá dlhšie, kým Boh v tom nekonečnom množstve piesní nájde tú správnu, pre stagnujúci ekvalizér. Ale hneď, ako ju nájde, pošle ju na mail a je len na nás, či si ju stiahneme, vypočujeme a dovolíme jej hrať. A prežívať všetko to, čo sme už zabudli, že sa dá prežívať krásne a naplno.
Najväčšia sila prichádza, keď uschnú slzy.
Tá sila, ktorá nám pomôže sa napriek trpkým skúsenostiam nebáť, zadať prihlasovacie meno a heslo, stiahnuť pesničku z adresy boh@nebo.com,nechať ju znieť a nás naučiť sa zase tešiť zo života.
Tebe, Roman. Lebo Ty si tá pieseň.
