Raz som začula útržok rozhovoru dvoch sympatických dievčat, čo si vyšli na vínko. Po celej litrovke, ktorú v družnom rozhovore dorazili, ma požiadali o ďalšie dva deci. Jednej z nich sa začalo rozkošne čkať, z čoho mala tá druhá veľkú srandu.Započula som slečnu Čkajúcu, ako zanietene rozpráva: „Chápeš...hi...(začkanie)...som mu napísala, že...hi...keď nevie splniť, čo...hi...sľúbil, nech radšej nesľubuje...hi...nič...“
Pousmiala som sa a pomyslela si, že sme asi všetci rovnakí. Dievčatá či chalani, na tom nezáleží. Keď máme vypité, väčšinou riešime opačné pohlavie a práve fakt, kto komu čo píše, resp. nepíše, prečo je to tak a prečo nie inak.
A všetci sme s nejakým tým promile v krvi o niečo odvážnejší, povoľnejší a asi aj úprimnejší.
Celý ten ceremoniál rastúcej úprimnosti/opíjania sa má niekoľko fáz:
(aspoň tak to mám odpozorované)
Začína mi písať
Jedinec má v sebe prvé-druhé kolo a v podstate sa nič závratné nedeje, len volume rozprávania sa nenápadne zvyšuje. /“Ty kokos, ale ma hreje, dajme ešte do druhej nohy.“/
A na tvári sa začína usadzovať úsmev. (samozrejme, závisí od nátury človeka, niekto vypije pol fľaše Absinthu a mračí sa rovnako ako keď v sebe nemal nič)
Som v nálade
Tretie, štvrté, piate kolo, jedinec chytá farbu do líc, očká sa lesknú, zrazu je všetko strááášne smiešne /“pamätáš, keď mi vtedy ušla korytnačka, ako sme ju hľadali? Ale nezašla ďaleko, hahahaaa“/ a smeje sa na vtipoch , ktoré už počul miliónkrát predtým.
Chalani zrazu nachádzajú sebavedomie, aby oslovili tú krásnu blondínku za barom a dievčatá odvážnejšie opätujú pohľad krásavcom od vedľajšieho stola.
Zábava graduje
Zlomová fáza, kedy to menej zdatní požívači alkoholu vzdajú a zvyšok večera sŕkajú minerálku alebo kofolu. Tí odolnejší pokračujú ďalšími vodkami a smejú sa hurónskym rehotom. /“Buchachachachachaaaaaa, ty vole, to, NE-MY-SLÍŠ VÁÁÁŽNE!?“/
Cesta na WC sa stáva športovou udalosťou večera. Keď sa jedinec vráti v zdraví a bez rozrazeného čela, kolegovia ho vítajú aplauzom, akoby práve vyhral zlato v behu cez prekážky. Iní rozoberajú „ťažké“ filozofické otázky /“Ja som ti napríklad úplne v riti z toho, že teraz majú v Austrálii ráno, cháááápeš, ty kokos.“/
Som troska
Po celej tej zábave nastáva útlm.
Začína to nejakými divnými myšlienkami a končí ľutovaním samého seba.
Jedinec sa zamýšľa nad všetkými vecami, ktoré ho vnútri zožierajú, len si ich za triezva odmieta priznať. Zrazu mu je všetko ľúto, objíma sa s priateľmi a v tých citlivejších prípadoch aj plače na ich pleciach. /“Nikdy v živote nič nedosiahnéééém...som chudák/chudera...sme sa rozišliiiiiiiii a je bez neho/nej nedokážem žiť...som taká strašne nešťastnááááá...méééééééé...“/
Dáko zle
Predposledná fáza, kedy motorika a vnímanie prestáva fungovať.
Jedinec je všetko možné, len nie triezvy a vychutnáva si sedenie na mieste.
Hlavne ŽIADNE prudšie pohyby. Pretože vie, že ak čo i len jeden taký urobí, hodí tyku na kamarátovu novú mikinu.Iným zle nie je, ale keďže im práve došlo aký „mizerný“ život vedú, hodia do seba posledné poldeci, ktoré ich definitívne položí.Tento stav spoznám jednoducho- čelovka na stole./“Niééé, neajte mááá...jasomvpoode...eeeeeee...nejdemdomov...mnetujedobreeeeee...“/
Kóma
Jedinec nereaguje ani na „násilie“ (ťahanie za vlasy, šklbanie či fackanie) páchané kamarátmi v márnej snahe prebrať ho.
Upadol do kómy a aj keby padali traktory z neba, zostane tam, kde je. Po pol hodine sa zobudí a s otlačkom podpivníka na čele odchádza. Niekedy si vypýta presso, v extrémnejších prípadoch "vyrovnávacie" poldeci. Kopne ho do seba, napne ho na vracanie (vtedy sa vždy modlím, aby to vydržal aspoň kým vyjde z baru) a odchádza.
Napriek môjmu zamestnaniu a na prekvapenie mnohých, alkohol nepijem. Fakt len výnimočne.
Možno preto, lebo viem, čo to so mnou robí a viem, že mi tých pár minút dnešnej srandy nestojí za niekoľko hodín zajtrajšieho trápenia na vecku.
O to viac si tých popíjajúcich ľudí všímam. Niektorí si za triezva nevedia prísť na meno a po štvrtej slivke debatujú, akoby boli od detstva najlepšími priateľmi.
Neviem, či sa skutočný charakter človeka ukáže až keď je pod parou a za triezva len niečo predstiera...rovnako neviem, akú to zvláštnu moc má nad nami alkohol, keď sme schopní povedať veci, ktoré majú zostať utajené.
Možno si myslíme, že keď niečo vážne a zraňujúce povieme alebo urobíme v stave opitosti, bude nás to ospravedlňovať od následkov našich skutkov. Aj keď všetci vieme, že to tak nebude.
Ale takí už ľudia sme.
Čo nás po tom, že sa ráno zobudíme s divnou chuťou v ústach a žalúdkom na vode? Prvá cesta smeruje na toaletu, kde sa pred rodičmi tvárime, že sme na veľkej potrebe, zatiaľ čo hádžeme tyku za tykou a zaprisahávame sa, že už nikdy NIKDY NIKDYnebudeme piť ten diablov mok.
A napriek tomu príde ďalší piatok a opäť sa nájde dôvod niečo osláviť, alebo ak je všetko úplne na prd, aspoň utopiť svoj žiaľ.
A možno aspoň na chvíľu hovoriť pravdu.
