To niečo ma vlastne láme už dosť dlhú dobu a vždy to odignorujem.
Vivrrr vraví, že nie je dobré to v sebe dusiť, vraj mám po udalostiach posledných týždňov právo na smútok.
Ja vravím, že je zbytočné smútiť nad neopodstatneným smútkom.
Dnes mi došlo, že má pravdu.
Posilnená týmto vedomím som bola smutná. Bez akýchkoľvek výčitiek. Bez akéhokoľvek dusenia. Dala som veciam voľný priebeh, chápete.
Pred poobedňajšou prednáškou som si kúpila karamelové macchiato u Maroša.
Robím to vždy, keď si uvedomím, že som vlastne smutná a že potrebujem niečo s vysokým obsahom cukru a kofeínu. Že sa potrebujem potešiť.
A vždy mi pomôže. Minimálne nezaspať na prednáške.
Nebudem sa tu tváriť, ako ma macchiato vytrhlo zo smútku, ale poviem len toľko, že vždy treba mať v zálohe, pre prípad blbého dňa, nejakú tú obdobu macchiata .
Niečo, čo poteší a aspoň na chvíľu lahodne osladí príšerný deň.
Lebo práve tieto drobnosti robia deň krajším.
A keď sa raz tej božskej chuti presýtim, prejdem na cappuccino:)
Venované všetkým, ktorých pravidelne niečo láme. A všetkým kávičkárom.
