Asi pred mesiacom som mala pavúkový týždeň. Jednoducho každý jeden večer sa nejaký ten rýchlonožec objavil v mojej izbe. A nešlo teda len o také tie mrňavé, ktoré spacifikujem bez mihnutia oka. Šlo o tie gigantické, akože chlpaté s hrubými nohami. A najhoršie bolo práve miesto ich výskytu- peľasť mojej postele, samozrejme, práve na tej strane, kde mám hlavu. Vydesene som vyskočila z postele, pripravená mlátiť hlava-nehlava, ale napokon...nič.
Len som tam tak stála, zimomriavky po celom tele a neurobila som vôbec nič. Nemám tlaky chytiť tohto tvora do rúk a dať ho von na trávičku, kam patrí. Rovnako ho nechytím cez toaletný papier (aj tak väčšinou, kým donesiem toaleťák, milý pavúčik je dááávno preč).
Najskôr som túto dilemu riešila svojsky. Papuča alebo iný predmet v ruke, ktorým by som pavúčika jemne povedané, poslala do pavúčieho nebíčka. Po 15minútovom odhodlávaní som väčšinou zakročila. Po úspešnom dokončení akcie „Zabi pavúka, vyspíš sa“ som spokojne zaspala.
Vo štvrtok pavúkového týždňa ma prekvapil presne jeden z tých, ktorí narástli do obdivuhodnej veľkosti /v pavúčej komunite známy ako frajer alebo ten, na ktorého si ani čierna vdova netrúfne/a ľahostajne sa usadil na mojom vankúši. /ešte že som vtedy neležala v posteli, infarkt istý/
Zvažovala som svoje možnosti. Ak ho začnem zdolávať papučou alebo iným predmetom, zostane mi fľak na vankúši, v horšom prípade jeho odpadnuté nohy...hmmm...napokon, akoby milý pavúčik tušil, čo sa ide diať, šarmantne prešiel z vankúša na peľasť a potom na nočný stolík. Mala som tam nejakú okrasnú dózu z priesvitného skla, nuž som ho ňou prikryla.
Pavúk tam bezbranne cupital a narážal do stien dózy (veľmi pekná, štvorhranná, mimochodom)a ja som sa zrazu cítila ako vrahyňa. Veď som ho vlastne odsúdila na pomalú bolestivú smrť udusením. To som ho fakt mohla radšej niečím ovaliť.
Na druhý deň ráno som skontrolovala, či je pavúk presne tam, kde má byť. Bol a keby som mu videla do očí, určite by ma pohľadom zabil. "Ahoj, Fedor."- vyletelo zrazu zo mňa. Ani neviem, prečo som sa mu prihovorila a už vôbec neviem, prečo som mu dala meno. /a prečo práve Fedor/ Asi to spôsobili výčitky alebo čo ja viem čo. Fedor sa pohol. Brala som to ako odzdravenie.
"Vieš, Fedor, nie je to nič mierené proti tebe, ja len jednoducho nemôžem vystáť tvoj druh...ja viem, viem, znie to ako rasizmus, ale nie je to tak...prepáč..."
Zrazu som si uvedomila, aká bizarná je táto situácia. Rozprávam sa s pavúkom, ktorého som pomenovala Fedor, ktorý je zavretý v presklenej dóze a vysvetľujem mu, že aj keď to znie ako rasizmus, v podstate nič proti nemu nemám.
Až na to, že sa mi hnusí ako rýchlo prepletá nohami pri pohybe. Ale to som mu, samozrejme, nepovedala.
Neviem, kde sa vo mne nabrala tá sila, ale napokon som opatrne zobrala dózu, prikryla jej vrch, aby sa Fedor nerozbehol na prechádzku /predsa len, pár prehodených slov s pavúkom nespôsobilo radikálny obrat v mojom vzťahu k nim/ a relatívne bez zimomriavok som ho pustila pred domom na trávičku. Presne tam, kam patrí.
Možno ho tam čakala zúfalá pani Fedorová aj s malými Fedorčatami.
Ja len silne dúfam, že Fedor natoľko pochopil moju fóbiu, že mi na prejav vďaky za oslobodenie nedotrepe ukázať celú svoju podarenú rodinku. Až toľko presklených dóz nemám.
Napriek tomu, že som debatovala s pavúkom som psychicky úplne v poriadku :)
