Vedela, že je už preč. Odišiel potichu, ako vždy. Raňajšiu kávu si dá asi niekde po ceste do práce.
Noc bola krásna. Vášnivá a zmyselná, vo vzduchu vôňa porozumenia a spoločných snov.
Spájala ich láska. Tá pravá, ktorá príde nečakane, je plná prekážok a napriek všetkému trvá naveky.
Obaja podvádzali. On svoju priateľku, ona priateľa. Nemilovali ich. Boli spolu len zo zvyku, z povinnosti.
Robili chybu a vedeli, že ubližujú. Ale láska bola silnejšia.
...
O niekoľko kilometrov ďalej sa vedľa seba práve zobudili polovičky neverných. Už dlho vedeli, čo sa deje a pri snahe nejako ich prichytiť si spolu napokon začali románik.
Spájala ich túžba po pomste. Tá pravá, ktorá sa potichu, no o to dôkladnejšie naplánuje, poníži, urazí a pomstiteľa uspokojí.
Obidvom bolo ublížené. Tvrdili, že milujú. A v láske sa predsa môže bojovať všetkými zbraňami. A tak využívajú výčitky svedomia neverných vo svoj prospech a čoraz tesnejšie im zväzujú slučku okolo krku. Nedajú im voľnosť, nechajú ich dusiť sa. Veľmi dobre vedia, že neverní sa cítia vinní.
Pocit viny je skvelý sluha. Ale zlý pán.
Ten, kto miluje, nepotrebuje vládnuť, ani zväzovať slučku. Nepotrebuje sa pomstiť.
Tvrdili, že milujú. Áno, seba a svoje pokorené ego, predovšetkým.
Niekedy si neuvedomujeme, že ľudia, ktorým nechtiac ublížime v podobe nejakého prešľapu, v konečnom dôsledku zneužijú naše výčitky svedomia a pod rúškom lásky nám zničia život. Ublížia omnoho viac ako my im. Zámerne.
A ešte v sebe budú mať toľko nehanebnosti, že neprestanú tvrdiť, že milujú.
