Potom som dotrela rozmazané očné tiene a maskaru, nasadila masku vždy ochotnej a usmievavej recepčnej a potichu čakala na polnoc.
Veľký hnedý sveter ma viac chladil ako hrial, keď prišiel pán Rok 2009, slušne sa predstavil a bez akéhokoľvek slova sa vniesol do životov všetkých. Aj do môjho. Nebránila som sa, vyzeral tak slušne a voňal novotou. Možno čerstvo napadnutým snehom. Možno faktom, že je vo funkcii po prvý a posledný raz. A možno sa výrazne túži líšiť od svojich predchodcov. Vzhľadom na udalosti týkajúce sa Eura, najnovšie aj plynovej krízy, sa mu to, myslím, až neuveriteľne darí.
Stála som pred hotelom, pohár šampanského v ruke a sledovala ohňostroje. V duchu ďakovala Bohu za tých 365 dní minulých, ktoré som prežila v zdraví. Ďakovala som aj za 320 z 365 dní, ktoré som preflákala myslením a čakaním na niekoho, komu nestojím ani za to, aby mi zaprial otrepané „šťastné a veselé“ alebo „všetko dobré do Nového roku“. A taká to bola iskra, taký to bol cit.
Pripíjala som si s kolegami (nech žije naivita a hlavne tá moja), hosťami a myslela na tých, ktorí mi chýbali. Ohňostroje robili buch-buch, ľudia nadšene výskali a ja hľadela čo najvyššie k oblohe. Aspoň tam je niekto, pred kým sa nemusím tváriť, že vôbec nemám strach z nového začiatku.
Otočila som sa a pán Rok 2009 stál v predsieni hotela vo svojom elegantnom fraku a potichu nás všetkých sledoval. Dámy v krásnych róbach, pánov podávajúcich im svoje saká, mládež s fľašou Jägermeistra v ruke, deti s hrdými oteckami, ako odpaľujú rakety a zopár osamotených ľudí. Hľadela som mu do očí, v ktorých sa jagal úsmev.
My všetci v niečo dúfame, veríme, čo asi by Nový rok mohol priniesť, ale len tento pán- pán 2009 vie, čo všetko nás čaká a nakoľko sa naše sny splnia. A nakoľko nás realita prefliaska.
Bože, prosím Ťa daj, aby ten ďalší rok nebol rovnako na prd. Ďakujem. Amen.
