Tik-tak.
Kým tu naťukám, čo chcem naťukať, niekoľko ľudí na svete zomrie, niekoľko sa ich narodí.
Niekomu za tú dobu bude zlomené srdce, iný nájde lásku.
Tik-tak.
Niekto sa bude ukladať spať, iný sa bude prebúdzať do nového rána.
Niekto bude počas môjho ťukania počúvať slaďáky, iný riadny metal.
Tik-tak.
Niekto bude plakať, iný sa bude smiať.
Niekto bude spať, iný bdieť.
Tik-tak.
Cením si každý tik-tak, ktorý prežívam.
Je zvláštne uvedomovať si, že čas plynie. Potešujúce, lebo čas je najlepší lekár. Deprimujúce, lebo nášmu žitiu stanovuje hranice.
Veľakrát si vravím, že väčšinu svojho času, ktorá mi bola zhora pridelená len tak preživorím. Mlčaním. Sedením. Nič nerobením. Lenivosťou. Depkovaním sa nad sprostosťami. Neviem, ktorá minúta je tá posledná a jediné, čo viem, je, že mi to nikto dopredu neoznámi. Desím sa toho, že raz tá posledná minúta začne, bude plynúť a pri 52 sekunde si uvedomím, že chcem tak veľa zmeniť. Za 8 sekúnd, no dobre, rátajme 7 sa toho veľa zmeniť nedá. Lebo bude neskoro.
Na niektoré veci je už teraz neskoro. Na iné bolo neskoro vždy. A na iné je príliš skoro.
Tik-tak.
Kým som písala, moja mačka dvakrát zmenila polohu v spánku a ja som zjedla Miňonky.
Kým mi došlo, že všetky tie prázdne a preživorené dni mi nikto nevráti, začala som žiť.
Teraz už naozaj.
