Jasné, Popoluška musela najskôr skákať okolo macochinho zadku a rozprávala sa len s vtáčikmi, lebo nikto iný v dome sa s ňou nebavil. Nemohla ísť na ples, hoci jej už spomínané vtáčiky ušili fakt rozkošné šaty.
Ale to zas nemohli rozchodiť jej závistlivé sestry. (no kto by nechcel vtáčikmi ušité šaty, dievčatá:)) Až potom našla svojho princa, ktorý jej doniesol stratenú črievičku a ani mu neprekážalo, že nemala oholené nohy, keď jej ju obúval.
Ale bola to láska ako trám. Happily ever after.
Taká Ruženka to tiež (ne)mala na ružiach ustlané. Sudičky jej nadelili krásu nevídanú, múdrosť neslýchanú a k tomu aj bohatstvo nespočítateľné. A ona sa pichla na vretienku a spala sto rokov.
Ktovie, čo sa jej snívalo a akými zázračnými krémami ju sudičky potierali, keďže ani nezostarla. Potom došiel princ, ktorý napriek tomu, že už vlastne nebol ten pôvodný (z pochopiteľných dôvodov- 100 rokov je 100 rokov), Ruženku miloval a dal jej pravý bozk z lásky.
/Len tak medzi nami, musela to byť sakra veľká láska, len si predstavte ten zápach z úst, po 100rokoch neumývania ústnej dutiny/.
Ale opäť, láska ako trám. Happily ever after. Pretty woman je už súčasnejšia. Zarábala si najstarším remeslom a bola spokojná.
Resp. nebránila sa každovečerným vychádzkam za „prácou“, možno preto, lebo jej nikto nepovedal, že sa dá žiť aj inak a že má na viac, ako len poslúžiť nadržaným chlapom. Napokon sa z čista-jasna zjavil princ, ktorý jej toho veľa vysvetlil, dobre zaplatil a samozrejme, zaľúbil sa do nej.
Bez ohľadu na jej minulosť, bez žiarlivostných scén (ukážte mi dnešného chlapa, ktorý sa veľmi jednoducho prenesie cez to, že jeho priateľka robila šľapku a ani trochu ho to nebude zožierať) prekonal svoj strach z výšok a za zvuku opery hrajúcej z limuzíny vyliezol po schodíkoch za ňou.
Tam jej samozrejme vyznal lásku a opäť, happily ever after. Sú to všetko rozprávky a nemajú nič spoločné s realitou. Fakt si myslím, že v skutočnom živote by to vyzeralo trošku inak.
Vznikali by určité nedorozumenia, hádky a možno aj krach celého vzťahu.
Napriek tomu, všetky tieto rozprávky milujem. Som žieňa, ktoré v podstate túži tak, ako každé iné po romantike, po láske, ktorá bude večná a ktorá sa napriek tvrdosti reality bude podobať na rozprávku.
Pravda je však taká, že asi som v minulom živote nebola z kráľovského rodu a tak teraz nemám právo nosiť korunku. A čakať na princa.
Tak ma napadá, nemá každý z nás právo na vlastnú rozprávku?
Na kúsok neba na zemi s niekým?
Možno je všetko dopredu dané a ľudia, ktorí by si naozaj zaslúžili happy end sa k nemu nemôžu ani za nič dopracovať. Lebo to proste nemajú napísané v osude.
Sú ale aj takí, ktorí po dlhánskych rokoch „šantenia“ a striedania partnerov sa zrazu bezhlavo zamilujú a majú dokonca to šťastie, že aj ten druhý sa bezhlavo zamiluje do nich.A majú svoju rozprávku.
Bez ohľadu na to, koľko zlomených sŕdc za sebou nechali.
Najviac ma však mrzí, keď vidím, ako si to, čo majú, v mnohých prípadoch nevedia vážiť. Berú ako samozrejmosť, že sa majú o koho oprieť, že ich niekto ráno prebúdza bozkom, že ich niekto počúva, potrebuje, miluje.
Potom sú tu tí, ktorí majú svoje polovičky, ale len zo zvyku, z povinnosti, z pocitu zaviazanosti. O láske ako trám teda nemožno hovoriť.
Zotrvávajú v takých vzťahoch, a aj keď im na dvere srdca zabúcha niekto s veľkým N, niekto, kto by dal ich životu nový dych a kto by ich rozprávku uskutočnil natoľko, nakoľko to život dovolí. Možno sú zbabelí, možno nemajú guráž riskovať a možno sú len leniví. Možno skromní, teda, stačí im to, čo dostávajú a príde im čudné chcieť viac.
A tak zabuchnú dvere za svojim princom či princeznou a zostávajú vo vzťahu, ktorý sa neskôr premení na vzťah manželský a budú v podstate spokojní. Ale nie šťastní.
A potom sú tu tí, ktorí mali veľakrát pocit, že stretli tú svoju spriaznenú dušu, ale z nejakých zvláštnych a bolestivých dôvodov to proste nesmerovalo k happily ever after.
Ani po prvý ani po päťdesiaty raz.
Zatrpknú a stávajú sa skeptickými samotármi zvyknutými na svoju slobodu. Alebo skôr samotu.
Navonok sa tvária, že sú nad vecou, ale vnútri stále čakajú, či na ich srdce opäť nezaklope niekto s veľkým N, niekto, kto možno bol, len oni boli vtedy príliš zbabelí, aby dokázali o neho bojovať a niečo obetovať.
Človeku je ľúto vecí, ktoré nemôže mať, ešte viac sa však trápi pre tie, ktoré stratil a nedostane ich späť. Lebo žiadna šanca sa v živote neopakuje.
Ak sme príliš vydesení a radšej neriskujeme, stane sa, že sa srdce toho nášho princa/princeznej uzavrie. A kľúč, ktorý od neho pasoval niekedy, dnes už nepasuje. A potom nám naozaj zostane Pretty woman/ Popoluška/ Ruženka na DVD, aby sme neprestávali dúfať, že možno raz...aj my budeme happily ever after .
