Zvuk mojich opätkov zanikal v dave iných klopkajúcich čižmičiek.
Potom sa stretli s tvojimi čiernymi topánkami z kože. Neviem, či sa usmievali rovnako na tie moje hnedé, ako sa usmievali tvoje hnedé oči na mňa.
Párkrát sa pod stolom dotkli, keď sme sa náhodne kopli. Asi preskočila iskra. Rovnaká, akú sme my vtedy medzi nami ignorovali.
V obchode s inými topánkami sme hľadali vhodné náhrady, za tie, ktoré sme mali obuté. Ukazoval si mi všelijaké bláznivé modely a na tvári si mal dažďové kvapky.
Napokon sme stáli oproti sebe, naše topánky sa špičkami dotýkali, kým sme sa lúčili.
Potom tvoje čierne kožené odkráčali smerom na východ a moje jesenné hnedé na západ.
Odvtedy som si ich obula mnohokrát. Videli mnoho čiernych kožených topánok, možno krajších, lepších a kvalitnejšie ušitých, ale žiadne neboli ako tie tvoje.
Ešteže rýb je v rybníku dosť, rovnako ako výrobcov obuvi.
Vrana k vrane sadá. A tak teraz moje hnedé čižmičky s inými hnedými topánkami kráčajú.
A na tvoje čierne kožené už nečakajú.
Chvalabohu.
