Otázok, na ktoré jednoducho potrebujeme odpovede. Hneď a zaraz.
Aby sme niečo začali, ukončili, posunuli sa o level vyššie.
Keď niekto múdry v takomto krízovom čakaní povie hlášku „všetko má svoj čas“ alebo „nepýtaj sa prečo, všetko sa pre niečo deje“ alebo ďalšia rozkošná je „všetko zlé je na niečo dobré“, mám chuť mu jednu z otočky vraziť a vysvetliť, že je to síce krásne, ale tými hláškami sa v momentálnej situácii VôBEC NIČ nevyrieši.
Aj keď za normálneho psychického rozpoloženia sa s tými myšlienkami stotožňujem, lebo viem, že je v nich hlboká pravda, no na druhej strane ich nechcem počúvať vtedy, keď nechcem čakať.
Ale čím viac človek na niečo čaká, tým viac si to odďaľuje.
Čím viac niečo chce, tým viac mu to uniká.
To sa podľa môjho názoru výrazne bije práve s ďalším výrokom, že „keď niečo chceš, choď si za tým a dosiahneš to.“ Takže vlastne neviem, ako to skutočne funguje, ale asi je na všetko naozaj potrebný čas. Potom vám poviem.
Dlho som si myslela, že najdôležitejšie otázky v mojom živote sú práve tie sofistikované. Tie, na ktoré by aj odpoveď v rozsahu diplomovej práce bola nedostačujúca.
A napokon som prišla na to, že na živote je krásna práve jeho jednoduchosť. Nech to vyzerá akokoľvek zložito. Je to len základná rovnica s jednou neznámou.
To len my ľudia, prahnúci za rýchlym uhádnutím hádanky dopisujeme nové a nové neznáme. V klamlivom presvedčení, že nám to pomôže uhádnuť niečo, čo sa jednoducho hneď a zaraz uhádnuť nedá.
Všetky tie otázky, prečo, na čo to bolo dobré a ako je to možné sú len akýmsi spestrením čakania. Aby nám rýchlejšie ubiehal čas, kým budeme „ready“ a pochopíme, že život stojí práve na tých jednoduchých otázkach.
Niekedy sa stačí opýtať áno alebo nie. Niekedy stačí odpovedať áno alebo nie.
A zrazu sa enormné množstvo neznámych veličín v rovnici vykráti.
Zostane len jedna. A tá dá zrazu zmysel.
A my sa posunieme o level vyššie.
