Minulý týždeň som bola na krátkej návšteve v Prahe.
V podstate to bol akýsi oneskorený darček k minulo-týždňovým narodeninám, ktorý som si vychutnala tak najviac, ako sa len dalo.
Prvýkrát som bola v Prahe ešte ako dieťa, takže si vôbec nič nepamätám, okrem toho, že veľmi pršalo a že ma mama neustále upozorňovala na nejaké otáčajúce sa figúrky na nejakej veži /ach, áno, Orloj/. Druhýkrát som Prahu navštívila pár mesiacov pred maturitou a strávila som tam niekoľko dní.
Žije tu môj strýko, takže mi urobil náučnú prehliadku mesta, s komentármi, ktoré asi považoval za veľmi užitočné informácie na prežitie vo veľkomeste /“No, poď sa sem pozrieť. Aha, tu ti normálne majú hodinky za 400 000Kč, no nie sú to blázni?? Buchachachaaaaaaa...“/.
Ukázal mi Václavák, Orloj, Karlov most a aj to, ako sa z bodu A veľmi jednoducho a rýchlo za pomoci metra alebo električky dostanem do bodu B.
A ja naivná, som sa vtedy nastylovala do rozkošnej sukničky (šukničky) a lodičiek asi na 9cm opätku. Netušila som, že prejdeme takmer celú Prahu takmer úplne pešo. Po dvoch hodinách chôdze a hrania sa, ako sa mi úžasne chodí som to vzdala a nemotorne sa šmochtala na kockovej dlažbe.
V duchu som nadávala a modlila sa, aby sme čo najskôr nasadli na metro a aby som tie, inak nádherné topánočky, mohla zo seba skopať.
Ako každá správna baba som túžila ísť mrknúť na Parížsku ulicu a pokorne hľadieť na vystavené kabelky Louisa Vuittona vo výklade. Pamätám si, že raz som sa dokonca odhodlala vstúpiť dovnútra a keď ma veľmi milý personál oslovil, či mi môže nejako pomôcť, zahrala som formu, že sa mi vlastne nič nepáči a celá červená som odišla.
Myslím, že to boli chvíle, kedy som sa do Prahy zaľúbila. Pri odchode som vedela, že to teda rozhodne nie je poslednýkrát, čo som stála na Karlovom moste a že sa určite vrátim.
A stalo sa.
Po maturite sa Praha stala na niekoľko mesiacov mojim domovom. Našla som si brigádu a hoci som prvé dni bola zmätená, veľmi rýchlo som si zvykla.
Presun na metre z bodu A do bodu B bol zrazu to najjednoduchšie, s čím som sa musela pasovať. Praha bola moja skúška dospelosti. Maturita len akýmsi zápočtom.
Po 4 rokoch som tam opäť šla. Sedela som v tom istom aute, na tom istom mieste, na tej istej diaľnici a zrazu som mala pocit, že už tam nesedí to dievča spred 4rokov, ale niekto iný. O trošku dospelejší.
Keď som šla do Stovežatej vtedy, čerstvo som zmaturovala a mala pocit, že všetci padnú na zadok, lebo som prišla JA.
A napokon som JA vďaka rôznym nepríjemným situáciám padla na zadok a život mi dal pěkne z vostra po papuli.
Ale nezanevrela som. Teraz som chodila po tých istých miestach ako dakedy, s bratom vedľa seba, ktorý komentoval každý ženský zadok, čo prešiel okolo /“No ty kokoooos, tak toto je dosť dobrá prdelka, tú by som tak vypukal, že zle...“/ a cítila som sa skvelo.
Znova som išla na Parížsku a na kabelky od Vuittona už nehľadela s bázňou. Sú značkové a kto má pravú a nie je nejaký fake, sa považuje za stylish.
Ale ja som nad nimi len mykla plecami, odfotila výklad pre Vivrrr- najlepšiu kamošku a šla ďalej.
Prežila som krásny deň, dala som si obed so skvelým človekom, ktorého mám rada, a nie preto, že je Pražák. Kúpila som si fakt nááádherné šatičky v New Yorkeri a napokon som si cestou domov na Slovensko úplne spontánne poplakala. (taká už láska k mestu/ človeku býva)
Na hraniciach som si zapálila poslednú cigaretku značky Lucky Strike a cítila som, ako sa vnútri usmievam.
Nie je podstatné prísť do veľkomesta a tváriť sa, aká som ja ale hviezda a všetkým dať najavo, že haloooo, som tu, tak mi venujte láskavo pozornosť, pretože veľkomestskí obyvatelia vás automaticky zaradia k „lazňákom“.
Všetci totiž vedia, že je tu kvantum ľudí a v podstate sa neriešia. Vládne taká čarovná anonymita s nepísanými, ale zároveň striktnými pravidlami.
Podstatné je vnímať to, čo vidím a byť sama sebou.
Celkom nechápem, keď sa Slovák snaží „mluvit“, pretože len pár z nich má ten krásny český prízvuk a inak to pôsobí trápne. Veď si rozumieme aj bez toho, aby sme museli hovoriť po česky.
Ktorý Čech príde na Slovensko a začne „rozprávať“?? „Mluví“ a je na to hrdý.
Ja som Slovenka, takže som hrdo „rozprávala“. /občas pod vplyvom okolia mi vypadlo české slovíčko, ale mierny národnostný prešľap sa môže stať každému/.
Asi som prišla na to, čo na Prahe milujem úplne najviac. Tú možnosť, byť n e v i d i t e ľ n á. Som z malého mesta, takže denne stretnem priemerne 5 známych, čo niekedy nie je príjemné.
V Prahe sa intímne stratím vo veľkom dave cudzincov i domácich, som tým, kým som. Nemusím mať na sebe kompletný outfit od Diora s Vuittonkou na pleci ani sa nemusím na nič hrať. Ale som tam a som viditeľná len pre tých, pre ktorých chcem byť.
Keď tak nad tým uvažujem, keď raz budem veľká a bohatá, jednu miniatúrnu Vuittonku si kúpim.
A určite to bude v Prahe.
Venované Pražákovi :)
