Ešte včera som nevedela v tej záplave myšlienok čo i len jednu uchmatnúť .
Dnes sa nemám ktorej myšlienky chytiť. A aj keby som mala, nechcem.
Ešte včera som takmer explodovala od pocitov v mojom vnútri.
Dnes necítim nič. A je to úľava.
Zrazu cítim len prázdno a zisťujem, akú má chuť.
Trpkú ako spomienky, čo postupne blednú.
Lahodnú ako Crème brulée.
Záhadnú ako to „niečo“ medzi nebom a zemou.
Veselú ako rozprávanie historiek z detstva.
Vášnivú ako milovanie, ktoré sa dlho odkladá a napokon príde.
Jemnú ako srsť mačiatka.
Dramatickú ako osud Jacka a Rose na Titanicu.
Melancholickú ako prehrabávanie sa v starých fotografiách.
Nečakanú ako príchod lásky.
Romantickú ako prebudenie bozkom.
Smutnú ako vedomie nechceného konca.
Intímnu ako dotyk, čo nehladí len pokožku.
Ironickú ako je život sám.
Vo vákuu sa ocitáme po krachnutom vzťahu, po nepodarenom štúdiu, po smrti blízkych, sklamaniach, po bolestiach, na ktoré žiadna tabletka nezaberá.
Nazvite si to ako chcete. Prázdno, rutina, ticho pred búrkou, obdobie sucha...Ja to vnímam ako oddychový čas, akási očistná kúra, kedy sa z milióna myšlienok vyčlenia tie potrebné, ostatné odídu, city sa rozplynú a čo bolelo, už nebolí. Je to len fáza, ktorá v nás utvrdí to, čo sme sa naučili, spečatí presvedčenie, že viac už takí naivní nebudeme a dá nám odvahu začať odznova.
Prázdno je dôležité, hoci občas ubíja. Doteraz som sa ho bála.
Ale viem, že keď niečo končí, zákonite niečo nové a lepšie začne. Niekedy sa musíme úplne duchovne vyprázdniť a istým spôsobom sa vzdať vecí, ktoré nás napĺňali, aj keď nikdy nemali zmysel, aby sme mali dostatok miesta na tie nové.
Tie, ktoré zmysel mať budú.
