Vec sa má tak, že za
pekné autíčko,
nádherný dom,
luxusné oblečenie,
značkové hodinky,
trblietavé šperky,
drahé dovolenky,
pôžitkárske jedlá,
chvíľky rozkoše
ukrývame svoje najtajnejšie túžby. Všetky tie, ktoré by nás skutočne naplnili. To hmotné šťastie nadraďujeme nad to skutočné. Obhajujeme to tým, že pokiaľ na to sú prostriedky, treba si život užívať. Lebo žijeme len raz.
A tak chodíme na exotické dovolenky, obliekame sa do značkových vecí a oddávame sa slasti akéhokoľvek druhu. Márne čakáme na pocit šťastia. Príde tak na dve minúty a potom, síce v nových lodičkách od Gucciho, s novým účesom a najnovším mobilom zostanem v prepychovej kuchyni, kde neviem, čo z toľkého neresu je ladnička, úplne sama. Lebo moja polovička musí aj v piatok večer pracovať. Aby sme cez leto mohli ísť na dovolenku.
A keď sa vráti, len si vedľa mňa ticho ľahne a namiesto „som šťastný, že ťa mám“ povie: “som šťastný, že tá obchodná večera dnes vyšla. Čo by si povedala na Mexiko?“
Nie, dík, radšej na Seneckých jazerách, alebo na pikniku v parku v meste ale spolu, ako niekde v ďalekej prdeli, v luxusnom hoteli, ty s mobilom pri uchu a ja so sombrerom na hlave a pocitom samoty. Takže vlastne každý sám.
Je jednoduché povýšiť materiálne šťastie nad to skutočné. Je jednoduchšie zarobiť si peniaze a dovoliť si obklopiť sa tým bohatstvom. Je jednoduchšie tváriť sa, že som šťastná. Lebo som si za to „šťastie“ doslova zaplatila.
Omnoho ťažšie je vybudovať si vzťah, rodinu, mať niečo nehmotné, čo ma urobí šťastnou. Ale to nás, ľudí asi odstrašuje, lebo v porovnaní s jednoduchou konzumnou politikou je táto citová zložitejšia.
Za všetko v živote sa platí. A mňa len mrzí, že občas zaplatíme neskutočné prachy za to, aby sme si pozreli karneval v Riu a na druhej strane, nie sme schopní zaplatiť žiadnu citovú daň, aby sme urobili šťastných našich partnerov, priateľov, rodinu...a v konečnom dôsledku sami seba.
Máme všetko, čo chceme, tak prečo potom nie sme naozaj šťastní?
Lebo nám uniká, že to skutočné šťastie sa kúpiť nedá.
